Via de la Plata je najdlhšia oficiálna trasa do Santiaga. Začína sa v meste Sevilla na juhu Španielska v Andalúzii, prechádza regiónmi Extremadura, Kastília a León a končí v Galícii v Santiagu. Táto cesta je náročná z niekoľkých dôvodov:

1. Po prvé, je dlhá. Veľmi dlhá.

2. V lete je prakticky nepriechodná kvôli extrémnym teplotám.

3. A čo je najdôležitejšie, je osamelá. Medzi jednotlivými mestami a dedinami sú dlhé kilometre „územia nikoho“ cez polia, lúky a lesy. Najdlhší úsek bez jediného náznaku civilizácie meria 34 kilometrov (len pre porovnanie, vo Francúzsku je len jeden 17-kilometrový úsek „bez ničoho“ a v polovici cesty je dokonca dodávka s potravinami).

Z týchto dôvodov tam chodí málo pútnikov, čo chápem 🙂

 

Deň 0: Sevilla. Dnešok sa dá skrátiť dvoma slovami slzavé údolie. A aj prší. Byť 34 dní bez seba je pre mňa naozaj ťažká predstava, tak si nás viete predstaviť ako sme chodili bezcieľne po meste, z baru do baru a striedali sa v slzení. Úvod ako má byť ale čo mám robiť, nie je to ľahké…

 

Deň 1: Sevilla – Guillena (22km). Klop klop počasie dnes topka. Ranné lúčenie za mostom Triana bolo pre mňa niečo neskutočne náročné. A asi nie len pre mňa… po 20 min mu volám, že som o 20min bližšie k momentu keď sa vidíme optimistka… 🙂 ale niečo k ceste. Prvý deň nie je nič extra namáhavé. Stále rovina a stále rovno. A dnes mapy.cz úplne zlyhali. Treba sledovať šípky. Cesta vedie od katedrály, cez rieku Guadalquivir do štvrte Triana. Cez Trianu sa dostávam postupne na predmestie. Za mostom de la Señorita ide cesta prudko vpravo a keď človek nedáva pozor si to nemusí všimnúť. Naštastie som videla dvoch pútnikov, ktorí mi kývali, nech si všimnem odbočku. Potom sa ide popri rieke až so Santiponce (pred mestečkom sú dve možnosti, aj šípky sú dvoma smermi: buď cez mestečko alebo ho obchádzate). Tu som si dala rýchly pohár vína (no vino, no camino ) a šla ďalej. Za Santiponce je časť popri ceste a po cca 2 km sa odpája s ide cez polia. A už len príjemných 9 km do cieľa. Ubytko: Luz del Camino (5/5)

 

Deň 2: Guillena – Castilblanco de los Arroyos (19km). krátka etapa, ale najbližšie mestečko ďalej by bolo +29km a stále do kopca. Takže spím tu. Dnes fakt krásny deň. Cesta vedie cez Guillenu, už okolo 7:00 ráno boli otvorené kaviarne na prípadnú kávu, ale odolala som. Za mostom som išla popri ceste až k priemyselnému komplexu kde sa odbáča doľava. Najbližších 8km cca ide cez prekrásne olivové háje a lúky plné kvetov. Fakt nádhera. 5 km pred cieľom sa napájam na asfaltku, ale našťastie urobili minulý rok paralelku popri ceste, takže nemusím riešiť autá s hlavne asfalt ma nebaví. Fakt skvelý deň bez dažďa. Klop klop klop! Zajtra už vyzerá, že ma to neminie. Ubytko: Albergue La Posada de Escardiel 5/5 skvelé privítanie, malé, útulné albergue. Majiteľ mi odporučil výbornú reštauráciu hneď vedľa. Konečne normálne jedlo! 

 

Deň 3: Castilblanco – Almaden de la Plata (29km). Začínam som ešte za tmy, okolo 6:30 som už na ceste. Doslova na ceste. Prvých 16km vedie po asfaltke (veľa pútnikov to skiplo taxíkom). Nuda, ale našťastie nebolo veľa áut a čas som si krátila obľúbeným podcastom. Pomaly začína poprchať a po cca 2 km leje ako z krhly. A tu nastáva príklad mojej blbosti. Nie aby som sa zastavila a dala si hneď pončo nieeeee ja idem zúrivo vpred a moja skvelá teplá Patagonia bunda len nasáva a nasáva až kým nie je ako špongia. Vtedy mi konečne napadne si to pončo natiahnuť. Malo to zmysel asi ako zakryť tú špongiu a tváriť sa, že tým pádom nie je mokrá. Blbka. Po 16km sa cesta konečne odkláňa a pokračuje po krásnom parku Sierra Norte. Olivovníky, krásne lesy, občas vyliata voda, ale cesta super, žiadne bahno. Cca 2 km pred cieľom sa začína prudké stúpanie na vyhliadku Mirador del Cerro de Calvario. Len asi 5 min prudko do kopca a dokonca aj Oskar sa zmiloval a vyšiel. Potom už len klesanie do krásneho mestečka Almaden de la Plata. Teraz sedím na slnku a užívam trochu tepla. Zdravím sa so všetkými ktorí sme sa tu stretli. Niektorí šli poctivo po vlastných a niektorí mi hneď šplechnú, že či som aj ja šla taxíkom, však kto by to celé šlapal v daždi. Ja som poctivo šlapala 🙂 Ubytko: Casa del Reloj de Juan 3/5 (ubytko pekné, týpek moc divný, už by som tu nespala)

 
 

 

Deň 4: Almaden de la Plata – Monesterio (36km). Vstávam ako každé ráno okolo 6:00, balenie, čaj a vyrážam. Po ceste narazím na Roba a Ianika, bratov z Texasu. Za mestom je mierne stúpanie na zahriate. Potom pokračuje príjemný chodník pomedzi farmy a malé čierne prasiatka, ktoré pobehujú okolo nás. A tu sa ku mne pridáva malý psík. Niečo ako ratlík, dobieha, odbieha a stále zvedavo krúti chvostíkom. Otváram a zatváram veľké brány medzi jednotlivými farmami, havina nechám za bránou aby sa vrátil domov. Ale on sa pretlačí popod bránu a šťastne beží ďalej. Keď to urobí asi 10ty krát, rezignovane ho nechávam prebehnúť cez bránu so mnou. Je zlatučký. Opatrne sa priblíži, oňuchá mi ruku a už len šťastne vysakuje na moje nohy, kde necháva špinavé stopy. Kráčame spolu kilometre. V istom bode narážam na vyliaty potok. No nič, vyzúvam sa, prebrodím a idem ďalej. Za mnou ďalší pútnici vidia, že inej cesty nebude. Zrazu narazím na stádo koní, ktoré sa lenivo pasie na úbočí kopca. Tu nastáva malý moment paniky keď sa musím predrať cez kone, aby som si otvorila ďalšiu bránu. Nedá sa. Nijak. Trpezlivo čakám, kým sa nejak presunú. Našťastie ich vyruší beh somárov a mne sa podarí prešuchúť. Potom už len klesanie a rovná cesta do El Real de la Jara. Tu si dávam raňajky bocadillo so syrom a paradajkou a samozrejme víno (však je už 10:30 a v nohách mám 15 km! ). Bubinovi kupujem konzervu, ktorú spráska za 5 min a potom si štastne lahne k mojím nohám. O 10:45 si uvedomím, že mám pred sebou ešte 21 km a o 15:00 mám dohodnutý dôležitý call. Rýchlo nahodím batoh, pozdravím pútnikov, ktorí si prisadli a nasadím tempo ako dôchodci na výpredaje v Kaufe. Bubino ma vidí odchádzať, vyskočí a ma šťastne nasleduje. A ja si hovorím, láska, čo ja budem s tebou robiť? Asi 1 km za dedinou je znova vyliaty potok. Vyzúvam, nazúvam. 11 km kráčam pomedzi pastviny, počúvam audioknihu. Bubino samozrejme popri mne. Už to bude 28km, on asi fakt chudáčik nemá domov 10 km pred cieľom prichádzam z veľkému kruháču kde sa mi Bubino stráca. Zľakol sa áut, zostal na druhej strane cesty a smutne na mňa pozerá. A ja smutne rozmýšlam, čo mám robiť, ale bohužial ho nemôžem zobrať so sebou. (Ak by som bola pár dní od cieľa, verte, že by náš Carlo mal po Camine bračeka zo Španielska). Dávam rýchle malé pivo na pumpe a za občasných nadávok šlapem psoledných 9 km stále do kopca. Rozmýšlam čo asi robí Bubáčik malý… Do Monasteria vchádzam o 14:50, o 15:00 sedím v bare s pohárom vína pripravená na call. Potom už mierim do ubytovne Las Morenas, ktorú vedie megasympatický Oscar. Všetko vysvetlí, uvíta, pomôže. Večer trávim v spoločnosti ďalších pútnikov, ktorí sa už stretávame pár dní, Michael z Nového Zélandu, Mato z Nemecka, Pedro z Brazílie a bratia z Texasu. Vekový priemer asi 70 rokov Dobruuu noc! PS: dúfam, že sa krpec má dobre 🙂

 

Deň 5: Monasterio – Calzadilla de los Barros (28km): ľahký deň. Dnes kráčam s Matom (nemýliť s mojím Maťkom, je to Nemec a volá sa Mato) raňajky v hoteli Leo a vstupujeme medzi olivovníky. Prvých 11 km vedie cez pasienky a potom sa musíme odpojiť z Camina a ísť na asfaltku, lebo je cesta zatopená. Vo Fuente de los Cantos (po 21 km) dávame pauzu a potom už len 7 do cieľa. Tu sa idem naprv registrovať na miestny úrad, kde zaplatím a dajú kľúče od ubytovne. Dávame obedo – večeru v Bar Dioni – skvelá šošovica a nejaká čierna ryža vyzeralo to otrasne, chutilo menej otrasne. Poslednú hodinu sa snažíme vymyslieť ako zajtra, kam ideme, koľko km a ako obísť neprechodné vyliate potoky. Veríme, že dáme 40 km, ale všetko závisí od počasia a vody na ceste. Veľmi ťažko sa to tu organizuje.

 

Deň 6: Calzadilla – Vilafranca de los Barros (40,7km) Strašná zzzzima je v albergue, klepem sa celú noc v spacáku + pod dvoma vypelychanými dekami, aj tak nič nepomáha. Ráno vstávam pred 6, o 6:20 sme už na ceste. Aj dnes idem s Matom (Nemcom). Prvá hodina a pól za tmy, najprv po poľnej ceste, potom sa napájame na hlavnú cestu N630 (Camino je neprechodné kvôli vysokej hladine vody v riečke). Kráčame po ceste až po križovatku El Raposo – Puebla de Sancho Perez, 5 km do dediny kde stojíme len na pár minút a smerujeme do Zafra, prvé normálne mesto od Seville. Takú hodinku si dáme na raňajky a pokračuje sa: 20,8 km bez prestávky do Vilafranca. Počasie krásne, cesta najpr mierne stúpa a potom klesá do dedinky Los Santos, ktorú rýchlo prejdeme a pokračujeme naozaj cez nádherné olivové háje. Po pár kilometroch sa cesta zúži a v podstate sa ide pomedzi dva ploty, cesta plná bahna. Posledných 10km je vyslovené martírium na pražiacom slnku. Preplietam nohu cez nohu, ani Podcasty nepomáhajú, audiokniha, hudba, nič. Šialene ma bolia nohy, chrbát a je mi teplo. Konečne vidím vytúžený cieľ. Posledný km je asi najdlhší v mojom živote v cieli špinavá sadám do baru a kašlem na to, či je v albergue miesto. Posteľ počká, víno nie 🙂 jediný starý “kamoš” ktorý nám zostal a drží tempo je Olaf, Nemec, ktorý prichádza asi po 2h. Inak už všetci ďaleko za mnou, v Zafre. PS: Dnes vtipná vec. Hovorí mi Mato: “Toto Camino tak super začalo, lebo prvý deň ráno ako som išiel po Puente de Triana, ma pozdravil nejaký chalan/ pán, ani pútnik to nebol. Ale tak milo a energicky ma pozdravil, že mi to hneď zlepšilo náladu a povedal som si, že Camino bude super.” A ja (keďže v to ráno mi volal môj manžel Maťko, že stretol nejakého pútnika v zelenej bunde a je hneď za mnou) na to: “Haha neuveríš, ale to bol môj manžel Maťo, ktorý ma odprevádzal za most” ukážem fotku a áno hneď ho spoznal.

 

Deň 7: Villafranca – Torremejia (26km): dnešok nepotrebuje viac slov ako: STÁLE ROVNO! a to doslovne PS: na ubytovni len s jedným starším Poliakom Janekom, ale mám kúrenie. A mimochodom, Torremejia je strašná diera. Ak nemusíte, nespite tu.

 

Deň 8: Torremejía – Alcujen (35km) Top deň! Budím sa ráno o piatej, vonku leje a nechce sa mi nič. Pomaly balím veci, varím čaj a vyrážam. Prvých 16km idem s Janekom, starším, veľmi milým Poliakom, ktorý má (narozdiel odo mňa) čelovku. Poznámka pod čiarou: nie, nie som tak blbá, že by som si ju zabudla doma, ale tak blbá, že som ju stratila asi pred 5 dňami. Bohužiaľ je ofiko Camino neprechodné kvôli šialenému bahnu (ďakujem Dušan Kovanič ) čo mi aj potvrdili ľudia, ktorí sa pokúsili prejsť oficiálnou cestou, ale museli sa vrátiť. Takže 16km po relatívne prekventovanej asfaltke bojujem s dažďom, vetrom, lieta mi pončo na všetky strany a najhoršie sú tie pridr.bané kamióny, ktoré nemajú žiadnu vôľu aspon trošku pribrzdiť, prípadne nás obehnúť zdiaľky. Takže čo kamión, to spŕška bahna, vody a kamienkov v takomto moode prichádzame do Meridy. Janek sa odpája, spí tu a už ma nedobehne. Lúčime sa, podáme si ruky a zaprajeme veľa šťastia. Prechádzam cez Meridu kde je všetko zatvorené a až za akvaduktom si sadám do malého baru na raňajky a pohár vína. Zohrejem sa, vyschnú nohavice a bunda a čo je super, že prestáva pršať! Optimisticky pokračujem predmestím Meridy, po cyklotrase až po vodnú nádrž Presa Romana de Proserpina. Všetko zatvorené, tak nič. Po cca 3 km po asfaltke sa konečne odpájam a pokračujem príjemným lesom. Aaaa vyšlo slnko! Mega! Po pár kilometroch vysmiata jak lečo prichádzam do El Carrascalejo. Malá dedinka, s albergue a reštikou. Sadám si na slnko, vyzúvam topánky a vychutnávam si skvelý obed a víno. Stretávam Mika, ktorého som stratila pred 3 dňami. Šiel busom, má problém s otlakmi. Pokecáme a vyrážam ďalej. Do cieľa už len 3km. Niet sa kam ponáhľať. Cieľová dedinka super, len zavretá reštika. Tak si ohrievam jedlo z malého obchodu a dávam oddych. Dnes mám private room a normálne periny. Juchuuuu! Darček na MDŽ 🙂

 

Deň 9: Aljucen – Aldea del Cano (32km): zobúdzam sa okolo piatej na vytrvalý dážď, otváram mapy.cz a hľadám prechodní cestu. Rozhodnutie je: prvých 18km po asfalte až po križovatku Las Herreiras. Tu si dávam pauzu a zaujímavé raňajky (viď foto). Netuším čo to bolo, ale dobré bolo potom pokračujem po Camine, preskakujem mláky až po dedinku Casas de Don Antonio, kde si sadnem na lavičku a vyzúvam tenisky. Celkom vytrvalo ma bolí päta, tak si prezúvam sandále a idem ďalej. Posledné km celkom nadávam a stojím asi každé 3 minúty. Posledný kilometer to už len zavŕši vytrvalý dážď ako pomyselná čerešnička na torte ja si napriek vode trucovito sadnem na lavičku, kde moknem a chvíľu rozmýšlam, že načo vlastne si toto pácham keď okolo mňa prejde starý pán, opýta sa, či som v poriadku, povzdudzujúco ma poklepe po pleci a zapraje Buen Camino. Pomaly sa dvíham a dokrívam ho hotela. V tejto dedinke nie je Albergue. Spia tu aj Olaf a Michael (ktorého sme si s Maťkom všimli ešte v Sevilla pri kiosku s kávou prvý deň) dnešok takto. Občas up a občas down.

 

 

Deň 10: Aldea del Cano – Casar de Caseres (37km) Ráno kráčam s Olafom a Mikom, jední “poslední mohykáni” ktorí sme zostali z “pôvodných pútnikov”. Prvých 11 km po asfaltke, vo Valdesalor dávam krátku pauzu a zdravím sa s Mikom, ktorý zostáva na noc v Caseres a už sa asi nestretneme. Do Caseres ide vcelku pohode cesta. Predmestie niečo ako stará Vajnorská kde som neodolala si sadnúť do Romeo Bar, vyslovene prekvapil! Sympatická pani naliala víno, nabrala jedlo a to všetko za 2€ žmurkla na mňa, zapriala Buen Camino a hneď sa šlo lepšie. Caseres je krásne mesto, v infocentre som si vypýtala pečiatku, dala pauzu a po hodine vyrazila ďalej. Za Caseres ma chytil dážď a vytrvalo ma sprevádzal až do cieľa. Kamoš! 🙂 Medzitým nejaké cupkanie cez vodu a som v cieli. Ubytovňa v Casar de Caseres by sa nemusela hanbiť za titul “hnus roka”. Myslím, že väzenie v Ilave natoľko nešliape na ľudskú dôstojnosť ako toto. Odporné, studené miesto, mám super posteľ cca 20cm od hajzla. Keďže spolubývajúci sú prostatickí 70+ páni, bude to veselá noc. In love with Camino.

 

Deň 11: Casar de Caseres – Cañaveral (37km). Ráno vstávam pokrčená ako nikdy. O tretej ráno som svojou návštevou wc vyvolala davovú psychózu šli po jednom všetci takže do 4 bol program. Ráno vyrážam s Olafom, prvých 16km vedie cez pasienky, voľne sa pasúce kravy na nás pozerajú akoby nikdy nevideli ešte pútnika. Okrem fakt nepríjemného pastierskeho psa, ktorý nás prenasleduje štekajúc asi 5 minút a nedá si povedať, že my jeho ovce fakt nechceme, bol to vcelku pekný začiatok. Potom traverzujeme železničnú trať a vydávam sa (Olaf si dal pauzu) paralelne ponad cestu až po dva mega nepríjemné mosty pre mňa, čo trpím závratmi. Brrrrr. Potom camino zabáča doľava, ale keďže sa šialene rozpršalo, pokračujem po ceste. Po 15km prichádzam do cieľa. Malá dedinka, ale super jedlo v miestnej vývarovni a potom už len večer pri víne s partičkou Nemcov (priemerka 70+) zaspávam o 20:00 ako klát.

 

Deň 12: Cañaveral – Carcaboso (42,6km): dohoda bola, že vyrážame o 6. Takže budíček na piatu. Prvá časť vedie do kopca (fajn rozcvička), neskôr zatáčame do lesa, ľahko sa strácame, keďže je úplná tma. Občas fakt netušíme cestu. Pokus – omyl… prvé ranné zore a prichádzame na staré známe pasienky. Táto časť je super krásna, ale super mokrá. Stále len skáčeme z kameňa na kameň a hľadáme nejakú alternatívu ako nebyť po lýtka v bahne. Po 10 km križujeme asfaltku a vtedy sa rozhodneme pokračovať po nej. A dnešná cesta je už len z dedinky do dedinky prvých 20 do Riolobos, tam stojíme, potom 10 do Galisteo (mega krásne mestečko!), 5 do Aldehuela del Jerte a posledných do cieľa. Dnes sa šlo super!

 

Deň 13: Carcaboso – Aldeanueva del Camino (39,8km). Ide o najdlhšiu trasu na Plate bez možnosti nejakej služby po ceste. Vyrážame o 6 ráno. Najprv to vyzerá fajn, široká, pevná cesta, neskôr sa dostávame na pasienky a tu začína sranda skákanie z kameňa na kameň, cez rozmočené lúky a brodenie vyliatych potokov. Po 20km prídeme k Arco de Caparra (Ide o dobre zachovaný rímsky oblúk, bol postavený v 1. storočí nášho letopočtu a bol súčasťou starovekého rímskeho mesta Cáparra, ktoré ležalo na významnej obchodnej ceste Vía de la Plata spájajúcej sever a juh.) Na moje šťastie ho asi po 1000 rokoch rekonštruujú, takže som si užila vyhliadku na lešenie a po krátkom oddychu šla ďalej. Tu čakali dve dosť nepríjemné riečky, ale dali sme to! Potom už len 10km po asfalte a sme v cieli. Ešte som nespomenula, že celý deň pršalo 🙂 Dedinka milá, chcela som si v prvom bare švihnúť víno, ale zatvorené. No nič, zatiaľ periem (už to bolo viac ako akútne – viď foto ) a sŕkam pivo z automatu. KrásTny deň, ako každý deň. PS: na horách je sneh.

 

Deň 14: Aldeanueva del Camino – Valverde de Valdelacasa (31km): dnes taký day off. Doprajem si spánok až do 6:00 (zaspala som ako kabela o 20:00). Ráno ukazuje teplomer 4 supne, brrrr zima, ale ide sa dobre. Naprv ide Camino 9 km po ceste až do mestečka Baños de Monemayor, kde si dávam raňajky a ide sa ďalej. Mierne stúpanie (na gronze vyzeralo priam dramaticky) za ktorým prekračujem hranice regiónov! Extremadura začína Catilla y León. Až mám slzy v očiach keď to vidím. Ahoj Extremadura, bola si náročný súper, musím povedať. Ako aj názov vypovedá (extrémne tvrdá) nezostala si svojmu menu nič dĺžna. Potom už cesta pokračuje príjemnými cestičkami, v dedinke La Calzada dávam polievku a víno (Bar Manuela úplná topka!) a už len 8 km do cieľa. Dnešná trasa bola fakt krásna! Ubytko v jedinom albergue je také z kategórie, že to nechceš, ale čo už… v noci má byť -6 a nemám kúrenie.

 

 

Deň 15: Valverde de Valdelacasa – San Pedro de Rozados (40km). V ubytovni sú vnútri asi 3 stupne no dobre, preháňam, možno 8. Vysúkať sa zo spacáku, to chce veľa odvahy. No nič, o 5:30 nemilosrdne zazvoní budík a treba vstávať. Obliekam sa a balím batoh na wc, keďže toto albergue nemá okrem kúrenia ani žiadnu kuchyňu či spoločný priestor. Vonku teplomer ukazuje nemilosrdnú nulu. Prvých 12 km do Fuenterroble sa ide super okrem dvoch psov, ktorí sa mi zúrivo postavili do cesty. Našťastie sa nechali obísť. Vo Fuenterroble je zatvorený bar. Hm. 27km predo mnou bez raňajok či čaju je peklo. Vtom sa mi prihovorí milý pán, kňaz z albergue parroquial Santa Maria, že či sa nejdem zohriať a dať si kávu a raňajky. Slzička v očku, prijímam pozvanie, posadím sa ku krbu, pijem kávu s mliekom a zvyšky raňajok čo im zostali. Poďakujem naozaj so slzami v očiach keď mi on povie: “Netreba ďakovať, už 30 rokov je toto moja úloha, pomáhať pútnikom.” nasledujúcich 10 km sa približujem k Pico de la Dueña, na ktorý sa vyšplhám za cca 30min a potom už len dole a 12,5 posledných km po ceste do cieľa. Krásny deň!

 

 

Deň 16: San Pedro de Rozados – Salamanca (22km): prekvapkooooo SNEH to fakt? No nič, po raňajkách vyrážam idem po ceste, je to rýchlejšie a jednoduchšie. Cesta ubehne ako voda (ako sneh? ) po 15km sadám v bare kde ma dobehne Olaf a oznámi, že to vzdáva. Bolí ho noha, počasie zlé, končí v Salamca. Smutné, boli sme dobrý tím ale chápem. Do mesta už vedie príjmná cyklotrasa. Salamanca je TOP! 500km DONE a 500 predo mnou.

 

Deň 17: Salamanca – El Cubo del Vino (38km): dnes mám pocit akoby som začínala prvý deň. Zase sama. Prvé km vedú popri starej známej N630, neskôr sa odkláňam do polí. Takto sa motám po mikro dedinkách duchov kde nie je že nič a poliach. Po 16km sa začínam približovať k ceste keď mi píše Dušan (prešiel Platu pred mesiacom) že ak je blato nech nejdem po Camine, ale sa napojím na N630. A nech si dám pozor na kruháčoch, ľahko sa pomýlim a zbehnem na diaľnicu. Ďakujeeeeeem moc moc moc takéto rady sú darom do Cubo prichádzam pomerne skoro, o 14:00, dnes som šla celkom rýchlo. Sadám do príjemnej reštiky kde si dávam skvelý obed. Neuveriteľné, že v takejto mikrodedinke také super jedlo. Potom sa už len odšuchtám do albergue (je úplne inde ako na mape, bacha na to). Vstúpim a zrazu 8 pútnikov! Waw! (všetci šli len 20km dnes). Sympatickí starší Taliani sa ma hneď nadšenej ujmú, keďže nevedia žiaden jazyk okrem taliančiny a stiahnu na víno. Trávime príjemné poobedie v lokálnej knajpe, vypijeme asi 5 pohárov každý večeru máme spoločnú v albergue, je neuveriteľne skvelá a hospitalero je jeden super sympatický pán, ktorý dolieva víno a rozpráva o Via de la Plata. Ako začal deň na H, tak skončil úplne skvelo. Camino. Raz hore, raz dole…

 

Deň 18: El Cubo – Zamora (32km): dnes nuda. Nuda v Brne kvôli bahnu po ceste, čo je fakt peklo a hlavne pred Zamora som sa dostala na nejakú pseudo diaľnicu, našťastie, som našla alternatívu po cyklotrase. Starý rímsky most sa rekonštruuje, takže pekne 2km obchádzka. To fakt nasere na záver albergue municipal je mega krásne a večer varí Florian pastu. Koniec hlásenia, idem objavovať mesto.

 

Deň 19: Zamora – Fontanillas (32km): pomaly sa vymotám zo Zamory, ale je to tak super značené, že aj mapy.cz mám vypnuté, fakt je cesta absolútne blbuvzdorná. Hneď za mestom sa cesta poberá cez polia a tak to bude dnes celý deň. Po asi 5km prejdem cez malú dedinku a pokračujem nekonečnými poliami a poliami a poliami až do Montamarta. Tu samozrejme vyňuchám jediný otvorený bar to je taká radosť! Vychutnám si pohár skvelého červeného, teda dva a vydávam sa na poslednýh 12km. Časť vedie popri diaľnici a samozrejme cez čo? No poliaaaaaa! Prichádzam do albergue kde ma vítajú Paco a Angela, dvaja super milí ľudia, dobrovoľníci, ktorí spravujú túto ubytovňu. Hneď mi uvaria čaj a Angela sa pýta, či som niečo jedla, hovorím, že nie… a o pol hodinu ma volá do kuchyne kde si s Pacom dávajú svoj obed a ponúknu aj mne. Mňam! Skvelá ryža s krevetami a vyprážaná ryba. Neuveriteľní ľudia. Ach tento náš mikrosvet dobra mi bude chýbať… po asi hodine a pól začnú prichádzať starí známi pútnici. A čo som dúfala, že Čang sem nepríde, tak prišiel. Neskutočne nepríjemný Kórejčan a hlavne? Dpč prdí. Ale nie že mu ušlo a sorry. Nie, on dojde do spálne kde je nás 10 a rovno si “userie” s prepáčením. Ale nie raz. Kontinuálne asi 10minút. No nič, som odhodlaná mu povedať niečo ohľadom slušných mravov v Európe. Je to fakt hnus. Ale nenechám si pokaziť deň. Ešte ma čaká spoločná večera tak.

 

 

Deň 20: Fontanillas – Tabara (35,5km): Dnes sa lúčim s Via de la Plata ráno vyzerá tragicky. Nárazový vietor a taký dážď, že ak je maximum 100% tak toto bol 150% pozeráme na seba že či teda zostaneme v albergue ďalšiu noc našťatie sa počasie umúdri a okolo 8:00 vyrážame. Začíname spolu, potom sa úplne roztrháme. Prvých 10 km do Granja zbehne ako nič, dávam raňajky a šup ďalej. Povinná foto na odbočke na Camino Sanabres a potom už idem sama až do dedinky Faramontanos de Tabara kde mal byť otvorený bar, ale bohužiaľ vymreté všetko tak pokračujem do cieľa. Posledné km sa sotva vlečem. Dnes mám dosť. V ubytovni som sama a asi aj budem. Taliani zostali 8km za mnou. Zajtra koketujem s myšlienkou si dať “lazy day” a len 22km. No, uvidíme a keďže sa teda valí na Španielsko ďalší búrkový systém, sledujem správy o Fujiwhara efekte, ktorý nás zastihne. Neviete o čo ide? Ani ja asi budú padať mačky z oblohy POZN: Fujiwara Effect je zaujímavý fenomén, ktorý sa môže stať, keď sa dva alebo viac hurikánov/ búrkových systémov tvoria veľmi blízko seba a nejak okolo seba potom tancujú Majte aj vy krásny deň.

 

 

Deň 21: Tabara – Olleros de Tera (35,6km): dnes mám krízu. Nie takú aby som to vzdala, to je jasné, ale mám. A možno po 700km, chronickému nevyspatiu a hladu na ňu aj mám nejaké to “právo”. Nie som stroj. Ani super žena. Len unavená žena. Z Tabara sa Camino plazí niekde pomedzi polia a lesy, v podstate prvých 15km až do dedinky duchov Bercianos de Valverde, tu si sadám na zástavku autobusu, schovávam sa pred dažďom a dávam pauzu. Vďaka studenému vetru sa začnem po chvíli klepať od zimy, vyrážam ďalej. 6,8km do Santa Croya de Tera, kde mi milá pani z miestneho úradu poradí jediný malý otvorený bar, kde si dávam pohár vína a varené vajíčko. Asi po pol hodine, s nechuťou vstávam, navliekam na seba všetko oblečenie + pončo a.k.a. best friend na camine. Cesta vedie po super zablatenej ceste popri rieke, kde nadávam ako pohan, pončo mi lieta, dážď bičuje do tváre a ja už fakt neviem ako sa hecnúť na posledných 12km. Splietam nohy – pravá, ľava, pravá, ľavá… 2 km pred cieľom si v Calzadilla de Tera sadám na zastrešenú zástavku, vyložím nohy a snažím sa vybičovať k “výkonu” posledných 2 km. Doslovne sa doplazím do ubytka. Vďaka Dušanovi (už som ho spomínala) mám mega super ubytko, vykúrenú izbu, opraté veci a možnosť si uvariť. Ak by som mala dnešok tráviť v nevykúrenom albergue tak sa rituálne zabijem no nič, zajtra snáď bude lepšie…

 

Deň 22: Olleros de Tera – Mombuey (23km): dnes si dávam “lazy day” vstávam o 7, do krásne vykúrenej izby, sen na camine raňajky (sen 2) a vyrážam. Najprv široká a pohodlná cesta sa za kostolom zužuje až sa dostávam na križovatku = rovno pre peších alebo doľava pre bicykle. Idem rovno, ale cesta je zarastená, hustý les a popadané stromy, voda všade, nejde sa dobre. Asi po 2km sa dostávam k priehrade. Za múrom začína super pohodlná asfaltka, ktorá vedie až do Villar de Farfón. Dedinka na konci sveta a ešte ďalej. Nikde nič. Keď zrazu zbadám malé donativo albergue Rehoboth odkiaľ na mňa kýve sympatický pán, či si nedám kávu (Albergue prevádzkuje kresťanská rodina juhoafrického pôvodu, ktorá zasvätila veľkú časť svojho života pomoci osirelým deťom v Zambii a Indii. Po dokončení Camino de Santiago tu kúpili schátraný dom a vlastnými rukami postavili tento útulný hostel) pozvanie som prijímam. Posedím, porozprávam sa, nechám nejaké peniažky a idem ďalej. Za 5,5km je Rionegro, už väčšia dedinka aj barom. Užívam si raňajky a hlavne teplo. Po hodine idem ďalej. Posledné km idem po štátnej ceste, lebo oficiálne camino je plnšie vody ako Dunaj na jar. Plávať sa mi nechce dnes spím v Donativo albergue. Inštrukcie sú jasné. Klopať na dvere domu oproti, kde mi dajú kľúč. No, len nikto neotvára. Po 20min vybehne von staršia milá pani, že si dala po obede “šlofika” ale že kľúč je na okne strašne tajne schovaný pod črepníkom. Normálna escape room. Ubytovňa ok, ale zzzzzima ako fras.

 

Deň 23: Mombuey – Puebla de Sanabria (32km): noc otrasná budím sa každú hodinu. Raz ide niekto na wc, potom kašle, potom sa prehadzuje na posteli a do toho strašne hučí ohrievač. Nevadí, aspoň nie je zima teda… vstávam o 7, všetci ešte spia, takže si všetko beriem potichu na wc kde sa obliekam, dávam vitamíny a pácham hygienu. Neznášam, keď sa musím potichu prezliekať na záchode, totálny pád na dno ľudskej dôstojnosti, ale ostatní chcú vstávať až okolo 8:00 čo je pre mňa úplne no go. Tak vyrážam. Vonku je sviežo, -2, aleeeee vyzerá, že bude jasno dnešná trasa vedie po asi 10 mikro dedinkách, ich mená nie je v mojich silách ani vymenovať. Nikde nikoho, chcela by som povedať, že zdochol pes, hmmm ani tých som nevidela. Zato dnes obrovské stáda sŕn prebehovali po ceste, nie som sama čo bolo otravné, že ide Camino stále ponad alebo popod diaľnicu, raz napravo, raz vľavo v dedinke Asturianos sú malé potraviny, kupujem malé pivo a slním sa v ich záhradke. Dnešok si užívam. Sadnem na každú lavičku, posedím pri každom kostole. Je krásne, niet sa kam ponáhľať. Cieľové mestečko je naozaj prekrásne! Motám sa tu, navštívim hrad, dominantu mesta. Keď po 15min šťastne zdrhám, zastaví ma pani pri vstupe, že som tak rýchlo určite nevidela všetko a či som vôbec bola na veži schytí ma za ruku, odvedie ku schodisku a ukazuje nadšene, na strmé schody. No nič, vzdávam sa a leziem hore. Keby ona vedela, čo mám za sebou.

 

Deň 24: Puebla de Sanabria – Lubian (30km): ráno sa neponáhľam, vyrážam okolo 8:00, zima, ale prekrásne azurko. Prvé km idem popri ceste, potom sa snažím napojiť na Camino, ale je plné vody a bahna, tak sa vraciam späť na cestu. Za dedinkou Requejo začína stúpanie, ale nič dramatické. Cesta je príjemná, jedine, čo si odtrpím je prechod cez vysoký viadukt, moje vertigo naozaj pracovalo na 100% prichádzam do Padornelo, ďalšia mikro dedina po ceste, kde sa zastavujem na obed v reštaurácii pri pumpe. Megaaa dobré caldo gallego, čo som už spomínala. Prihovárajú sa mi miestni robotníci a neveriacky krútia hlavou, že idem sama zo Seville. Jeden sa smial, či nemám nič lepšie na práci potom už len posledných 7km. Keď sa Camino odpojí z asfaltky, zrazu je z chodníka potok, tak cupkám po vode až do ďalšej zo séria dediny duchov a to Aciberos (podľa Gronze menej ako 50 obyvateľov). Tu ma na chvíľu zdrží veľký štekajúci pes v strede ulice. No, nechcem sa s ním hádať, možno je ulica jeho, čo ja viem naprv sa snažím niekoho privolať, nič. Tak pomaly, pomaly idem ďalej, naštastie už kašle na mňa. Fuuu, ok, toto nemusím. Potom už len príjemné cupkanie v lese popri potoku a dorazím do cieľa. Hneď si sadám v bare na šošovicovú polievku a usmievam sa na svet, aký to je krásny deň.

 

Deň 25: Lubian – A Gudiña (24km): dnes vyrážam neskoro, cesta je krátka, počasie krásne. O 8 lenivo opúšťam ubytovanie, ale tie dva stupne ma hneď nakopnú do kroku. Po cca 2km, za Kostolom de la Tuiza začína stúpanie. 5,5km stúpania až sedla Alto de A Canda (1 265 m). Na chodníku kopec bahna a vody, ale v podstate sa ide dobre a po necelej hodine som hore. A okrem radosti, že to mám za sebou sa nachádzam na hraniciach Galície! Neveriiiiiiiiiim cesta pokračuje pozvoľným klesaním, vo Vilavella využijem otvorený bar a posedím vyše hodiny so sympatickým miestnym pánom, s ktorým celkom náročne oprašujem moju španielčinu 2 km za dedinou ma dobieha Damian, z LA, s ktorým síce nikdy nekráčame, ale máme rovnaké trasy už posledných asi 5 dní. Asi km dáme spolu, potom sa zastavíme pri krásnom kostole s turistickým posedením. On si dopraje obed, ja vylúcham vodu čo mám a po krátkej pauze sa lúčime. Nasledujúce kilometre mi pripomínajú Nízke Tatry. Niečo ako kosodrevina, hustý porast a neustále stúpanie. Do cieľa prichádzam okolo 14:00 s dobrým pocitom víta ma super milá pani v zatiaľ prázdnom albergue. Abergue Municipal 5/5 úplná topka!

 

Deň 26: A Gudiña – Laza (35km): dnes je taký prekrásny deň, že nepotrebuje moc slov. Dlhá, osamotená horská trasa v priemernej výške 1000m n.m. vedie cez lesy, mikro dedinky kde skapal pes a horské úbočia. Kopec miest na oddych už len umocnili skvelý dojem z dnešného dňa. Na záver registrácia na Guardia Civil (taká odnoš polície) a albergue. Síce jednoduché a nič moc, ale nevadí. Ďakujem za takýto krásny deň ubytko: Albergue Municipal 5/5.

 

 

Deň 27: Laza – Xunqueira de Ambia (34,5km): klasika, ráno o 5 bez budíka vystrelená hore. Pomaly sa balím a o 7 vyrážam. Celkom drkocem, je -1C. Prvých asi 5km vedie po rovine, to poteší, keďže viem, čo ma čaká za dedinou Tamicelas začína pomerne prudké stúpanie na kopec Alto do Talariño (425m prevýšenie). Celkom dramatický úvod, fučím ako lokomotíva. Našťastie sa začnú striedať aj menej prudké úseky. Vieri, dýchaj na moju veľkú radosť som asi po 40min na vrchole a už len cupkám do Albergueria, mini dedinky, kde žije presne 15 obyvateľov a nachádza sa tu legendárny bar na ceste s tisícami mušlí všade. Posedím, pokecám s majiteľom, užívam slnko. Potom som nejak vypla nahrávanie, presne ani neviem ako išla cesta, len jedno dlheeeee rovné pole si pamätám, dlhé presne na jednu epizódu podcastu potom už len rozprávkový les ako z Harry Potera (nikdy som ho nevidela, ale tak si ho predstavujem ) a cieľ. Naprv som šla do municipal, ale je ďaleko od dediny a hlavne vedľa sa niečo stavia. Tak som si bookla v centre skvelé malé albergue, kde sa konečne snáď dobre vyspím. Dnes bolo naozaj PREKRÁSNE ďakujem za každý jeden slnečný deň!

 

Deň 28: Xunqueira de Ambía – Cea (43km): dnes je taká zvláštna trasa. Prvá časť je mega nudná, celý čas, cca 10km idem po ceste, popri dedinkách, ktoré v podstate nekončia ani nezačínajú, len sú. Kopec barov po ceste, ale dnes sa ponáhľam. Príchod do Ourense je otrasný. Pripomína mi cestu na Camino del Norte medzi Gijon a Avilles. Jeden príšerný priemyselný park, kamióny a sklady. Ešte je nízky tlak, takže mi ide smrad roztrhať pľúca. Predmestie je fakt nekonečné… neverendig story tu mohli natáčať potom už prichádzam do mesta. Návšteva Plaza Mayor, klasika, ale nič zaujímavé a idem ďalej. Za mestom je naozaj prudké stúpanie, nekonečne hore a stále hore. A na záver malé príjemné, vyľudnené dedinky. Dnes je dlhý deň a bohužiaľ nepatrí do kategórie tých pekných a to mu teda ešte lichotím. No nič, potešila automatická práčovňa, idem hodiť veci do statočnej práčky a asi aj spať. Som KO.

 

Deň 29: Cea – A Laxe (35km): dnešný krásny slnečný deň a cesta vedie cez malé dedinky a mini osady, kostolíky, lúky, pasienky a konečne eukalyptové lesy (milujem tú vôňu, to je Galícia). Po 14km si dávam pauzu v Castro a o ďalších 16km rýchly obed v dedine Botas, kde je fakt skvelé obedové menu. Dávam si niečo ako vývar (oni ho robia mútny, ale je chutný) a merluzo gallego čo je varená ryba so zemiakmi a hráškom. Neodpadávam, ale je to dobré. Potom už len 4km do cieľa. Ubytovňa v A Laxe je veľmi fajn, práve chillujem na záhrade keď toto píšem. Po dnešku som unavená, ale to už je jednoducho kumulovaná únava zo všetkých kilometrov. A musím priznať, chytá ma už nostalgia. 50km do Santiaga. Z jednej strany sa teším, z druhej strany, predsa cesta je cieľ a tá už pomaly končí. Neskutočne tie dni preleteli… Via de la Plata v mojom.

 

Deň 30: A Laxe – Deseiro (42km): foto unavenej pútničky so spálenou tvárou a perami. Mám za sebou 1000km a zajtra už len 10 do cieľa. Neviem ani ako opísať moje emócie… Dnes krásny, ale fakt dlhý deň. Dedinky, farnosti, lesy a lúky. Hore a dole. 42 km je dosť. Nie pre bolesť nôh, tú už absolútne necítim. Skôr je to dosť pre hlavu. Počúvam hudbu, audioknihy a podcasty a všetko dokola. Príchod do albergue bol absolútne neskutočný. V som cieli som až o 17:00 (mala som nejaké pauzy) a posledné kilometre som už len šla zotrvačne ľavá – pravá a tak ďalej. Volám pani do albergue, že som už v podstate tu. Vybehne s baru, ktorý vlastnia, prebehne cez cestu aby ma objala. Len objala. A aby mi podala ruku a previedla cez frekventovanú cestu. Toto objatie som fakt po dnešku potrebovala. Ďakujem Ubytovanie na 5 !

 

Deň 31: Deseiro – Santiago de Compostela (10,4km): už len pár slovami: “Tanečným krokom do cieľa.”

A som tu! 

 

Už len v skratke + pár postrehov • vizuálne krásna cesta, ideálne ísť na jar keď sú nekonečné polia zakvitnuté • je dlhá ja som ju prešla za mesiac, ale priemerný čas, ktorý si treba vyhradiť je tak 35 dní a viac • čakajú vás dlhé úseky bez akejkoľvek služby, či možnosti prespať • nemá veľké prevýšenia (až posledné dni sú kopcovitejšie) • skorá jar je riziková z dôvodu zrážok a hlavne v regiónoch Andaluzia a Extremadura sú mnohé potoky, ktoré musíte brodiť a môžu sa stať neprebroditeľné • pozor na letné mesiace, horúčavy dosahujú aj 40 stupňov • Platu ide málo ľudí, je ideálna pre pútnikov, ktorí majú radi samotu • často budete chodiť priamo cez stáda kráv, treba si dávať fakt pozor, prípadne koní, somárov či oviec • pripravte sa na strety so psami, aj veľkými, ktoré si hlasným štekaním bránia svoje územie (treba ísť naozaj pomaly, pomaly okolo a sledovať, či nemá tendenciu sa približovať, ja som mala aj peper spray, ale nemusela som našťastie použiť) • na severe je reálna možnosť stretu s diviakom či vlkmi • je výborne značená •

Ak máte akékoľvek otázky, chystáte sa na Platu alebo čokoľvek, píšte/ volajte Buen Camino!