Camino de Fisterra y Muxía je predĺženie rôznych ciest zo Santiaga po „koniec sveta“ až k oceánu. Je výsledkom starodávnej tradície chôdze po dráhe slnka až na koniec zeme, kde bola hranica Costa de Morte. Dnes, podobne ako v minulosti, tu mnohí pútnici končia svoju cestu a naďalej sú dojatí tichým rozjímaním nad západom slnka nad oceánom.
1. Santiago – A Pena 26 km
Vstávam ráno o 6:00 a s radosťou pokračujem vo svojej púti smerom k oceánu. Táto cesta je predlžením Camino del Norte, ktoré som išla z mesta Irun. Odchod z hlavného mesta Galície je na rozdiel od vstupu pomerne rýchly a pohodlný. Hneď ako som opustila mesto, začala veľmi príjemná prechádzka vidieckou krajinou s lesmi plnými dubov, borovíc a eukalyptov. Stúpania a klesania sú časté, ale mierne, prekonávam Alto do Mar de Ovellas a prichádzam do Negreira. Jedna tortilla, caňa (malé pivo) a pokračujem smer A Pena. Krajina je príjemná a cestu si vyslovene užívam. V A Pena bývam v Albergue Rectoral San Mamede da Pena. Príjemné miestečko s malým bazénom a skvelou večerou ako bonus na záver príjemného dňa.
2. A Pena – Olveiroa 27 km
Ráno sa zobúdzam do chladného jesenného rána. Cez hmlu vidím len na pár metrov. Čaká ma etapa ma v plne vidieckom prostredí s niekoľkými nerovnosťami, aj keď väčšina z nich je absolútne nenáročná. Prvých desať kilometrov idem lesmi borovíc, gaštanov a dubov, aby som neskôr pokračovala cez otvorenejšie územie. Na konci, pri zostupe z hory Aro, si vychutnávam dobrý výhľad na údolie Xallas a veľkú nádrž Fervenza. Bývam v albergue Horreo, je to relatívne fajn miesto. Vo vedľajšom albergue strávim večer s vínom a partičkou Španielov.
3. Olveiroa – Muxía 31 km
Ráno začínam za úplnej tmy. Vyberiem sa po ceste, nie cez les, lebo som si zabudla nabiť čelovku a bez nej som sa lesa naozaj obávala. Okoloidúce autá sa snažím upozorniť na seba mobilom, ale našťastie ich stretávam len pár. Neskôr vstupujem do lesa a vtedy to začne. Streľba. Poľovníci. A mne by sa nikto krvi nedorezal. Ako prvé mi napadne: trafia ma?? A hneď potom: na čo vlastne strieľajú? Ani neviem z čoho mám väčší strach. Neviem sa dočkať brieždenia! Dnešná etapa je dlhá, 50% vedie po asfalte. Asi po 20 km sa v dedinke A Grixa neviem zbaviť svorky psov. To je deň! Zastavím sa na raňajky, kde mi ochotný majiteľ daruje palicu, aby sa mi lepšie kráčalo. Ďakujem so smiechom a hovorím mu, že po vyše 1000 km v nohách mi asi ani nie je treba. Bol prekvapený, že som ju nemala celý čas. Je to bezpečnejšie, dodáva. Prijímam s úsmevom a áno, má pravdu, ide sa s ňou super. Najväčším lákadlom dnešného dňa je nepochybne príchod do rybárskej dedinky Muxía, v srdci Costa da Morte. Sadnem si na prvú pláž a chladím unavené nohy. Až potom sa idem ubytovať do Albergue Arribada a večer si vychutnávam slnko na promenáde zakutraná do teplej mikiny.
4. Muxía – Fisterra 28 km
Vyrazila som pred 5. hodinou ráno. Etapa, ktorá je dobre značená v oboch smeroch, vedie medzi Muxíou a Fisterrou, dvoma vrcholovými bodmi tejto trasy. Napriek blízkosti mora to nie je prechádzka po pláži. Dnešná cesta vedie cez vidiecke a osamelé územie s poľnými cestami, lesmi a náročnými svahmi. Počas cesty stretávam pútnikov, ktorí pochádzajú z Fisterry. Myšlienkami som už tam. Posledné kilometre. Posledné metre. Prichádzam do mestečka a pokračujem smer Cabo Finisterre. Maják a posledný stĺpik s nápisom KM 0. Je to tu. Je po 9. ráno a ja som v cieli. Slzy, smiech, dojatie, šťastie, smútok, mieša sa vo mne všetko. Dala som to. Dala som tooooooooo! (tá radosť je samozrejme spôsobená tým, že som prešla trasu až z Irun v Baskicku, bolo to prekrásnych 36 dní!)
