CAMINO FRANCES Znova sa vydávam na cestu, kde každý deň znamená nový začiatok. Len ja, batoh, myšlienky a otvorená myseľ. Nie je len púť – je to cesta, ktorá mení pohľad na svet aj na seba. Neviem, čo všetko ma čaká, ale viem, že sa na to teším. Niektoré dni budú určite ľahké, iné ťažšie. Budú chvíle ticha a samoty, bolesti, smiechu a určite aj milých stretnutí. Ale v každom kroku bude niečo viac – kúsok sily, pokory a vďačnosti.

Deň 0: Lurdy – Saint Jean Pied de Port (vlakom) a potom Orisson Auberge Borda (8,4km). Ranný vlak z Lurd o 6:28 je úplne za trest, ale čo už. Po 2h prestup v Bayonne a už potom takým smiešnym mini vlakom s jedným vozňom smer SJPDP. Cestu som prekecala so sympatickou Nemkou. Keď vlak zastal v cieli, len sme sa na seba pozreli s malou dávkou nervozity a veľkou dávkou očakávania, zapriali si Buen Camino a vyrazili. Skočila som do Pilgrims Office, kúpila kredenciál, získala pár dobrých rád od neskutočne milej pani a vyrazila. Dnes je to len 8,4km, ale s prevýšením 846m a 142m. Celkom fučím v tých stúpaniach, teplo je, okolo 30 stupňov na slnku a teda tieň je veľmi poskromne. Cítim sa ako dôchodkyňa na prvom Camine. Ale to je tým teplom a aj fakt, že som od včerajších raňajok nič nejedla. Nejak nevydalo. Neva. Už na mieste Aubergue Borda je mega krásne miesto v strede ničoho, jednodznačne odporúčam ako alternatívu k spaniu v SJPDP.

Auberge BORDA. 8,4km za SJPDP. Jednoznačne odporúčam ako alternatíva spania dole v meste. Česi majú na to super výraz: je to tu boží. Po prvé prekrásne miesto v strede ničoho. Dokonalé výhľady. A samotná ubytovňa premyslená do posledného detailu. Samostatná oddelená miestnosť na batohy, všetko, čo chcete mať pri sebe v spálni si zoberiete do plastového boxu. Skvelý nápad, že sa potom v izbe nehrabú všetci v batohoch a nerobia bordel. Každá posteľ má záves. 4 samostatné sprchy s priestorom na prezlečenie. Samostatné wc. Všetko super čisté a voňavé. Otvorený bar a spoločná večera. Chalan, ktorý nás privítal bol mega milý a ochotný. Samozrejme práčka a sušička. Jednoznačne odporúčam. Treba rezervovať vopred. Cena: 48€ večerou a raňajkami.
PS: večera skvelá! A hlavne čo je super? Že ráno je celá Ruta de Napoleon vaša. Nikto pred vami a za vami.

Deň 1: Orisson – Espinal (24 km) + 670 m a – 670 m. Myslím, že dnešok veľa slov nepotrebuje. Dokonalé počasie, bezvetrie, slnko, ale nie moc teplo. Skvelé výhľady. Pyreneje za mnou. Išlo sa skvelo. Nespím v Roncesvalles, čo je klasický cieľ, ale o 7 km ďalej v malej dedinke Espinal. Nie je tu nič. (Ešte mi napadlo, pozor cca 5 km pred Roncesvalles keď začína klesanie je cesta vľavo, normálne značená, ale aj vpravo. Jednoznačne choďte vpravo. Aj v albergue nás na to upozornil. Cesta vľavo je strmá a zle prechodná. Koniec hlásenia.

Deň 2: Espinal – Pamplona (37km) + 830 m a – 420 m. Ďalší skvelý deň. Ráno som vyrazila s Doniou, prekecali sme tak 4 km, keď sme narazili na otvorený bar. Cafe con leche (mlieko) je snáď niečo ako ranná povinnosť. Tu sa s ňou lúčim (stretneme sa v Pamplone) mne sa predsa len ide lepšie rýchlejšie a ona má svoje tempo. Svižne vyrazím a asi za 2h som v Zubirri, krátka pauza a pokračujem, ešte 21 km predo mnou. Tesne sa dedinou vidím na zemi padnutú bundu, vyzerá nová, čistá, si viem predstaviť, ako bude niekomu chýbať, čo už, ideš so mnou. Dobehnem prvého chalana, krúti hlavou, že jeho nie je. Na odbočke do Larasoña (dedinka po ceste, kde je možnosť spať) vidím staršieho pána s takým zvláštnym vozíkom, ako pomaly zabáča doprava. Dobehnem ho a pýtam sa, či bunda nie je jeho. Mal až slzy v očiach od vďačnosti. Ešte sa ma pýtal, kde ju stratil, tak hovorím, že cca 4 km dozadu. Opakovane mi ďakuje a ja som rada, že sme sa neminuli. Fakt to bola otázka asi minúty. TOP! Made my day. Idem ďalej. Predbieham veľa pútnikov a keď sa ma jeden so smiechom opýta, či mám motor v zadku a že to sa potom nepočíta zasmejeme sa, povie mi “good job” (poteší). A to ešte nevie, že idem o 16km dlhšie ako všetci títo, ktorí vyrazili zo Zubirri. Už sa mi ani nechce, ale vidina sprchy, jedla a vína ma kope do zadku, aby som nezastavovala. Na predmestí sa stane ďalšia milá vec. Zastaví ma ded, fakt staručký pán s úsmevom mi vtisne do ruky papierik a zapraje Buen Camino (kuk foto) slzičky v očiach. Už len záverečné stúpanie do centra a som tuuuuu! No, idem kúpiť Radiosalil (bolí ma trochu koleno) a počkám na Doniu, ktorá je za mnou asi 3h a by sme šli na večeru. Krásny deň!

Deň 3: Pamplona – Puente la Reina (25km). A máme tu deň 3! Ráno sa rýchlo obliekam a vyrážam. Predmestie je dosť nuda, počúvam milovaný podcast “Kriminálne spisy” tak mi aspoň rýchlejšie plynie čas. Výstup na Alto de Perdón, jednej z ikon cesty je veľmi postupný a príjemný. Alto del Perdón je horský priesmyk v severnom Španielsku, známy ako „Sedlo odpustenia”. Nachádza sa približne 13 km južne od Pamplony a vyznačuje sa monumentálnou sochou pútnikov a rozsiahlym veterným parkom. Názov pochádza zo stredovekej kaplnky zasvätenej „Panne Márii odpustenia“. Je v pohorí Sierra del Perdón a dosahuje výšku približne 735 metrov nad morom. V roku 1996 bola na severnom okraji priesmyku inštalovaná oceľová socha, ktorá zobrazuje pútnikov na ceste do Santiaga de Compostela. S nápisom: “Donde se cruza el camino del viento con el camino de las estrellas“ (Kde sa cesta vetra križuje s cestou hviezd) = toľko fun fact. Potom sa už ide cez naozaj milé dedinky Uterga, Muruzabal a Obanos. A ani neviem, ako som v cieli. Dnes som si “vyskočila” a dopriala si súkromnú izbu juchuuuuu! Čakám na Doinu, tú Taliansku, ktorú som spoznala predvčerom, (pôvodom z Moldavska) dáme ešte drink a už sa asi fakt oddelíme, keďže idem do Villamayor, 32km a to by bolo pre ňu asi veľa. Ale však uvidíme čo Cammino prinesie. 

Deň 4: Puente – Villamayor (32km). ďalší super deň. Ráno vstávam s Doinou (prichýlila som ju v mojej izbe) a vyrážame o cca 7:50, čo je dosť neskoro, ale tu stále tma. V prvej dedinke po cca 5km, z toho asi 2 do kopca sa lúčime, ona dáva pauzu, ja idem ďalej. V Cirauqui si dávam raňajky (fakt krásna dedinka, chcela som tu aj spať predošlú noc, ale ubytovňa sa zatvárala 15.10.) a pokračujem príjemnou pahorkatinou do Estella. Camino bohužiaľ nejde priamo cez mesto, tak sa len motám predmestím, kde fakt nič nie je. Shit. Dlhé a nudné ako za trest, ale našťastie na konci nachádzam otvorený bar (wine + wc) víťazné kombo po asi 1 km som pri Fuente del Vino t.j. fontána vína. Ide o vinárstvo, ktoré dáva zdarma k dispozícii denne cca 20l vína pre pútnikov. Načapuješ a piješ. Milé! Potom už len 10km do cieľa. Dedinka je to malá, jeden bar, 2 ubytovne a 5 mačiek. Pred cena communinaria (t.j. spoločná večera) si dávam drink s Godfriedom z Belgicka a už len čakáme na jedlo a Doinu, ktorá sa dovalila o 18:30!

Deň 5: Villamayor – Viana (31,5km). Dnes sa išlo super! Ráno som vyrazila pred 8 s Godfriedom z Belgicka s ktorým sa už pár dní míňame a stretávame. Po pár km sa ale oddelím. Prvých 12 km je v strede ničoho, pomedzi polia a vinič. Prekrásna cesta a to ticho! Teda ja počúvam podcast “Vražedné psyché” ale aj tak. Je to super téma na Camino – také pozitívne a povzbudzujúce! V Los Arcos si dávam rýchle raňajky, asi po 15 min ma dobieha Godfried, práve keď sa dvíham. See you a pokračujem. V strede polí zrazu vidím auto Guardia Civil (polícia), ktorí sa pristavia a pýtajú, či som ok, či je všetko v poriadku na ceste a kde spím. Plus aj teda, či som sama. To je fakt milé. Poviem im, že áno, ale moju polohu zdieľam s manželom a aj so španielskou políciou cez appku AlertCops. Ufff aj pochvalu som dostala v ďalšej dedinke si dávam rýchle pivo, zase ma dobieha Godfried a zase ho opúšťam po pár minútach. Posledných 10 km je stále hore a dole a dole a hore až nakoniec zbadám cieľ. Konečne Spím v albergue municipales za 9€, je to úplná pohodka. Pekné, čisté, nemôžem sa sťažovať. Konečne si dávame pivo s Godfriedom a čakám na Doinu, ktorá je cca 15 km za mnou. Počítam, že príde okolo 19:00 ako vždy.

Deň 6: Viana – Ventosa (30km). Zobúdzam sa celkom skoro, čínska dvojica vedľa mňa vstáva o 6 a samozrejme si začnú baliť batohy ráno a v izbe. Ako inak. Neznášam ich. Ale ok. Rýchla káva v bare oproti a môžeme vyraziť. Asi kilometer idem s Doinou a potom pridám do kroku. Za hodinu a pol som v Logroño. kde si konečne dávam raňajky. Dobehne ma Godfried, ja už ale pomaly vstávam a idem ďalej. Za mestom vedie Camino pekným parkom, kde predbieham pár pútnikov. Ani neviem ako, som v Navarrete. Krátka pauza, videocall s kamošom Palim, aspoň si pripijeme spolu španielskym vínom (on je v Malage) ja tu v Rioje potom pokračujem posledných 6km do Ventosa. Spím v peknom albergue, kde si viem aj kúpiť nejaké potraviny. Takže za pól hodinu keď príde Godfried, má už hotovú pastu. Na Michelinskú hviezdu to nebude, ale dajú sa zjesť. Večer zakončíme celkom veselou party na izbe aj s Doinou a vínom z vedľajšieho baru.

Deň 7: Ventosa – Grañon (39km). Dnes začínam skoro. O 7 je ešte hlboká tma a my s Godfriedom sme na ceste. Po 10km v Najera si dávame raňajky a pokračujem. Za mestom mierne stúpanie a potom dlhé a dlhé polia a vinič. Počúvam podcasty na prekonanie nudy. V malom mestečku neznámeho mena si dám rýchlu kávu. Dnes žiadne zdržovania po ceste. Ubytko kam idem sa nedá rezervovať a obava, že nenájdem miesto ma poháňa vpred. Prvú normálnu pauzu si doprajem v Santo Domingo de la Calzada po 32 km. Ufff ešte 6,5, to už sa nejak doplazím. V ubytovni sa chalan smeje, že či som sa zbláznila toľko kilometrov ísť za jeden deň. Odmenou mi je noc v milovanom Grañon, kde spíme na zemi a varíme si spolu večeru. Super, nie?

Deň 8: Grañon – Villafranca Montes de Oca (28km). Ufff ako som si myslela, že easy day, tak to bolo presne opačne. Ráno super, začínam štandardne s Godfriedom, po pár km sa zastavíme na kávu v malej opustenej dedinke. Normálny koniec sveta. Dve ulice, štyri mačky a jeden bar a potom začína peklo. 8km roviny popri ceste s protivetrom, ktorý ma normálne hádzal do kolien. Čisté utrpenie, šialené. Šlapem v predklone aby som vôbec odolávala kontinuálnym náporom vetra a moje nadávky sa strácajú v hluku cesty. Dpč. Toto nie je Camino, ale Via Crucis v Belorado dávam pauzu a ide sa ďalej… Staviam v každej dedinke len preto, že fakt už nevládzem. Prosiiiiim preneste ma nejak do cieľa no, po 28km konečne vidím ubytovňu. Som tak KO že sa hneď zakutrem do spacáku a až do večere hybernujem v posteli a dúfam, že bude lepšie… no zajtra predpoveď hovorí vietor s nárazmi do 60km / hod a dážď… Shit.

Deň 9: Villafranca – Burgos (37km). Ráno sa budím okolo piatej na nápory vetra, ktoré otriasajú našou statočnou ubytovňou to bude zase deň… Začíname s Godfriedom ešte za úplnej tmy o 7:00. Zahrievame sa výživným stúpaním, ktoré začína v podstate priamo za budovou a takto fučíme asi 20min. Potom už konečne rovina. Nudná cesta, 12km cez les. Proste rovno. Konečne, po cca 2,5h prichádzame do San Juan de Ortega, kde sa zastavíme na rýchlu kávu a ide sa ďalej. Cesta vedie cez malé a nezáživné dedinky ako Ages a Atapuerca, kde zdochol pes. Doslovne. Krátke stúpanie cez Sierra de Atapuerca, následné klesanie a zase mikrodedinky. Tu už po 30km prichádzame k letisku a na posledných 8 km berieme bus. Nemá zmysel kráčať priemyselným predmestím pomedzi fabriky a sklady. Už som to raz išla a nie ďakujem. Večer si varíme spoločnú večeru s Godfriedom, ktorý sa rozhodol ukončiť svoje Camino tu a vracia sa di Belgicka. Dobruuu noc!

Deň 10: Burgos – Hontanas (30km). Dnes sa šlo super! Ráno sa motám cez Burgos, je to trošku neprehľadné, ale mapy.com a šípky pomáhajú, ako sa dá. Raz sa stratím, raz sa nájdem. Pohoda. Prvých 10 km do Tardajos sa prechádza stále popri a popod nejaké cesty, diaľnicu a celkom nuda. Spoločnosť mi robí moje milované “vraždné psyché” v dedinke si dávam kávu a pokračujem smer Rabe de las Calzadas, kde neodolám vajíčkam a nejakej verzii paelly (na ráno divné, chápem, ale som strašne hladná) táto zmes mrazenej zeleniny, ryže a pražených vajec aspoň trochu zaženie môj fakt chemický hlad. 8km do Hornillos sa ide samo a potom následných 10km do cieľa priam tanečným krokom. Spím v ubytovni v strede ničoho (Fuente Sidres) a vyzerá to ako super rozhodnutie. Krásna záhrada, veľké a pohodlné sprchy a… a! Zapnuté kúrenie v izbe večera za 13€ a raňajky od 7:00 dokonca sú na výber aj vajíčka a nie blbé tostadas ako všade. Tak sedím pred domčekom s vínom v ruke a ide sa čítať!

Deň 11: Hontanas – Fromista (38km). Krásna cesta za super počasia. Ráno vyrážam ešte za tmy, len hviezdy na nebi a ja. Ide sa super. Užívam si cestu bez čelovky, pomaly, opatrne za 100% tmy. Za Hontanas sa už začína brieždiť. Občas sa zastavím a pozerám na ranné zore. Topka. Ani neviem ako som v Casteojeritz, sadnem na čaj do baru a sledujem neznámych nových pútnikov, ktorí sa valia s miestneho albergue. Za mestom je malé stúpanie, za cca 20min som hore, odkiaľ sa naskytne brutálny výhľad na mesetas = náhornú plošinu, kadiaľ vedie Camino. Neskutočné niečo. Milujem mesetas. Dlhé cesty, nekonečné výhľady a hlavne samota a ticho. Za pár kilometrov prichádzam k legende Camina Ermita de San Nicolas de Puente Fitero. Tu sa zastavím, potešená, že je otvorené vojdem a milí starší páni ma ponúknu kávou a sušienkami. Neodmietnem. Krátky oddych pomáha unaveným nohám. Potom sa cesta kľukatí pomedzi malé dedinky. Posledné kilometre idem popri krásnom Canal de Catilla v tieni stromov. Skvelý deň za mnou a dnes si užívam pohodlie hotela. Ubytovne mali otrasné recenzie a fakt som to potrebovala.

San Nicolás de Puente Fitero – malý zázrak na Ceste do Santiaga
Medzi dvoma provinciami, Burgos a Palencia, stojí nenápadná kamenná kaplnka pri rieke Pisuerga. Tu, kde sa most spája s históriou, sa pútnici už od 12. storočia zastavujú, aby si oddýchli a zdieľali spoločnú večeru pod hviezdami. Večeri predchádza rituál umývania nôh. V albergue San Nicolás de Puente Fitero nie je elektrina, žiadne Wi-Fi ani moderné výdobytky – len ticho, sviečky, hospitaleros a úprimná pohostinnosť. Večera sa podáva spoločne pri dlhom stole a atmosféra je skvelá. Most vedľa kaplnky – Puente Fitero – spája nielen dve provincie, ale aj stredovek s prítomnosťou. Každý krok, ktorý cez neho prejde, nesie so sebou stovky rokov príbehov, modlitieb a nádeje. Prekrásne miesto!

Deň 12: Frómista – Calzadilla de la Cueza (38km). Dnešok spíšem pár slovami. Prvá časť trasy vedie popri ceste, čistá nuda stále rovno, asi cez 4 dedinky až do Carrión de los Condes. Tu si po cca 19km dávam pauzu a vyrážam na druhú časť cesty t.j. 17km stále rovno. Bez možnosti si niekde oddýchnuť. Len rovná cesta. Nuda šialená, ani podcasty už nestačia. Nohy ma bolia ako nikdy. Posledný kilometer už nadávam ako pohan bývam v totálnej diere, koniec sveta a za rohom ešte ďalej.

Deň 13: Calzadilla de la Cueza – Bercianos del Real Camino (33km). Inak, strašne ma baví, ako honosne znejú tie názvy a pritom sú to dedinky, kde žije dokopy 20 ľudí, jeden pes a 3 mačky. No k veci. Ráno sa posúva čas, takže vyrážam tesne po 7:00, kokooooos, aká zima je vonku! Píšu 4 stupne, pocitovo nula. Odmŕzajú mi prsty, paličky teda dávam pod pazuchy (nenávidím to slovo) a ruky si šúcham v márnej nádeji si vytvoriť trochu tepla. Asi o 8 vykukne slnko a hneď je lepšie. Po 6 km som v Ledigos si dávam raňajky + teda aj čaj a orujo de hierba (niečo ako demänovka). Potom svižným krokom cez Terradios de los Templarios a Moratinos, kde som spala pred 3 rokmi. Krátka pauza a pokračuje sa. V Sahagún (toto vôbec neznie španielsky, že nie?) si dávam malé pivo a potom už len 10 do cieľa. Ide sa super. Po ceste sa mi prihovorí mladý muž z Ruska s otázkou odkiaľ som. Dáme sa do reči a spomenie, že začal v SJPDP. Tak kývem, že ja tiež. Cítim obdiv v jeho očiach. Hrdo povie, že vyrazil 7.10. a sem sa dostal už za 19 dní. Hmmm mlčím. Až na jeho otázku koľký deň kráčam ja, zašpitnem, že dnes je to trinásty deň. Neveriacky na mňa pozerá ako je to možné. Usmejem sa, zaprajem buen camino a idem posledných 5 km do dnešného cieľa. Každý nech si ide svojím tempom. Tak to má byť!

Deň 14: Bercianos – Leon (40km). Dnešok sa dá zase zhrnúť veľmi jednoducho. Stále rovno. Po ľavej strane stromová alej a po pravej cesta. V El Burgo Ranero krátka pauza, zase rovnako, potom pauza v Reliegos, zase rovnako. Pauza v Mansilla a zase ďalej. A tak. V okolí Leon pácham aj keď nerada “hriech” dnes beriem bus na posledných cca 6km lebo predmestie a zajtra to isté. Keď som išla Frances po prvý krát, povedala som si, že už nikdy nepôjdem z Leonu tie prvé km peši. Popri diaľnici cez priemyselné parky a divne popiskujúcoch robotníkov. Ee.

Bar El Rincón del Gaucho

P.S.: Keď budete v Leon, určite sa tu zastavte na ich legendárne tapas: sopa de ajo (cesnaková s chlebom) a patatas con morcilla (zemiaky s kašou z krvi) top krčma, vždy plná! Vrátila som sa po 3 rokoch a nesklamali. A teraz na foto nie je nikto lebo otvárajú o 19:30 a je 19:31 PS: 3 vína + 2 male polievky + jeden tanier so zemiakmi a kašou = 6,90€ a ja že čoooo? A čašník = však jedlo je zdarma!

Deň 15: León – Astorga (40km). Prvých 10km idem busom. Keď som šla Frances prvý krát, zaprisahala som sa, že ak pôjdem ešte niekedy znova, toto skipnem. Odporné predmestie, fabriky, sklady a frekventovaná cesta. Toto fakt nie. Vystupujem vo Valverde de la Virgen. Až po Hospital de Obrigo ide Camino popri ceste, ale aspoň skončili sklady a priemyselné parky. Idem na autopilota. Toto nie je absolútne pekná cesta. Za Hospital sa Camino podľa gronze aj mapy.com rozdeľuje. Minule som šla vľavo, je to kratšie, ale tento krát boli výrazné šípky doprava, ktoré tam pred 3 rokmi neboli. Ok tak doprava. Výborný výber. Konečne mimo cesty cez polia a lesy. Za Villares narazím na malý “donativo” bar, ktorý vedie postarší pán z Portugalska. Posedím, dáme si spolu pivo. Prisadnú aj ďalší pútnici. Príjemná pauza. Asi po hodine pokračujem. Ďalšie veľmi známe “donativo” miesto je 6km pred Astorgou. Absolútna topka. Posedenie v tieni a kopec jedla a nápojov k dispozícii. Tu sa zdržím skoro hodinu. Nie je sa kam ponáhľať. Do Albergue prichádzam okolo 15:30 celkom unavená, ale mám za sebou krásny deň. Zajtra konečne začínajú kopce. Dosť bolo roviny!

Deň 16: Astorga – Foncebadón (26km). Ráno vstávam ešte pred 6, v izbe sa nedá dýchať. 2 x som v noci otvorila okno a 2 x ho niekto zavrel. Dusím sa teplom a smradom, tak radšej vstávam za tmy a vyrážam. Vonku je pomerne teplo, až 8 stupňov. Predmestie Astorgy je nuda, ale ide sa dobre. Dnes ide Camino cez malé a celkom pekné dedinky ako Santa Catalina, El Ganso či vyslovene pekný Rabanal del Camino. Tu si posedím skoro hodinu v záhrade malého baru a spoločnosť mi robí zlatý havino, krorý mi zaspí na nohe. Snáď sa nezadusil smradom a bude bez následkov. Nasledujúcich 6km sa strieda slnko, mraky zima a teplo. Ako naschvál asi 500m pred cieľom začne pršať. Prídem celá mokrá do ubytovne, ale dnes našťastie private room. Aj keď veľmi jednoduchá. Potrebujem spať sama. Potrebujem si vetrať v noci. Chápete ma, že? Ponuku komunitnej večere som odmietla, celkom ma nebavia denne tie isté reči: Odkiaľ si? Prečo ideš? Kde si začala? Kedy si začala? Waw taká si rýchla? Kam ideš zajtra? Kedy plánuješ príchod do Santiaga? Poznáš toho a toho? Basta. Chcem jesť sama ja a kniha. Dobruuuu!

Deň 17: Foncebadón – Ponferrada (27km). PrekraaaasTny deň! Začínam o 7 ešte za úplnej tmy a hmly. Za necelú polhodinu som pri Cruz de Ferro. čo je navyšší bod na Camino Frances vo výške 1500 mnm. Za Cruz sa zázračne rozostúpi hmla a zaplavia ma slnečné lúče v dedinke Manjarín sa nachádza malý foodtruck, kde si dávam čaj a varené vajíčko. Zzzima ma ale vyženie k rýchlemu pokračovaniu. Cesta postupne strmo klesá až k dedinke El Acebo. Hneď na začiatku je príjemný bar, ale hovorím si, zastavím sa v nejakom ďalšom. CHYBA! Žiaden nebol, pekne som sa “odrbala” a vracať sa mi už nechcelo. Waaaaaaa tak idem ďalej. V Riego de Abrós naozaj zdochol pes, tam ani nič nečakám. Za 5 km je Molinacesa, kde si dávam bocadillo a pohár vína. Cieľ je Ponferrada, aj by som išla ďalej, len zajtra chcem spať vo Villafranca del Bierzo a to by už nijak nevyšlo.

CRUZ DE FERRO – miesto, kde pútnik zloží svoje bremeno alebo len zanechá spomienku. Ide o jedno z najikonickejších a najemotívnejších miest na Camino Francés. Nachádza sa medzi obcami Foncebadón a Manjarín, v nadmorskej výške približne 1 500 m n. m., v horách Montes de León. Na vrchole dreveného stĺpu stojí malý železný kríž, ktorý dal podľa tradície postaviť sv. Germán z Astorgy, aby označil starú cestu. Pútnici sem pokladajú kameň alebo drobný predmet, ktorý si priniesli z domova — symbol bremena, ktoré si nesú, alebo vďaky, ktorú chcú zanechať. Tento akt predstavuje uvoľnenie minulosti a nový začiatok. 

Templársky hrad v Ponferrade – stredoveký strážca pútnikov. Hrad v Ponferrade vznikol už v 12. storočí, keď kráľ Leónu daroval toto miesto templárom, aby chránili pútnikov smerujúcich do Santiaga de Compostela. Templári tu vybudovali mocnú pevnosť s vežami, priekopou a železným mostom – Pons Ferrata, podľa ktorého mesto dostalo svoje meno. Po zrušení templárskeho rádu v 14. storočí hrad prešiel do rúk šľachty. Vstupné je 6€, pre pútnikov 4€ určite sa oplatí ho navštíviť!

Deň 18: Ponferrada – Villafranca del Bierzo (26km). Ráno začínam lenivo až okolo 8:00, niet sa kam ponáhľať a hlavne vonku leje. Predmestie je pomerne dlhé a nudné a hlavne tu sa úplne strácajú mapy.com (už som si aj minule všimla), takže sa snažím nájsť prvú šipku a potom už len sledujem smer. Cesta vedie cez malé a nezáživné dedinky, čo mi je fakt záhada, že si túto trasu ale že vôbec nepamätám a jediná zábava je brodenie vody asi po kolená v jednom podchode, no čo už, nedá sa inak. Aspoň umyjem topánky cesta začína byť pekná až za Cacabelos, najprv vedie popri ceste a potom sa odpája smerom na Valtuille de Arriba (gronze túto časť udáva ako alternatívnu, ale určite po nej treba ísť!) vo Villafranca som v mojom milovanom Albergue Viña Femita. Neuveriteľné, že ma týpek hneď pri príchode spoznal však ja som mu sľúbila, že sa vrátim! A sľuby sa čo? Plnia! Tak ako sny (fotky som výnimočne dala v opačnom poradí nech to škaredé je nakoniec) večeru som strávila v spoločnosti sympatického pána zo Singapuru, ktorý si prisadol. Veľmi milý rozhovor. Pýtam sa ho prečo ide Camino a on so slzami v očiach, že mu zomrela žena, pred 6 mesiacmi. Ach no.

CALDO GALLEGO – duša Galície v jednej miske ešte nie som v Galícii, ale už v podstate aj som našla som asi to najlepšie caldo gallego aké som kedy jedla. Caldo gallego je tradičná galícijská polievka – jednoduchá, ale výživná, ideálna pre chladné a daždivé dni, akých je v Galícii dosť.
Základ tvoria:
• zemiaky
• kapusta alebo repové listy (grelos)
• fazuľa (biela alebo veľká galícijská)
• chorizo alebo slanina
• niekedy aj šunka či kúsky bravčového mäsa
Všetko sa pomaly varí, kým sa chute krásne prepoja – vznikne hustá, voňavá polievka, ktorá zasýti ako celý obed. Pôvodne to bolo jedlo chudobných roľníkov, ktorí využívali to, čo mali na poli a v komore. Dnes je však caldo gallego ikonou galícijskej kuchyne. A oprávnene!

Deň 19: Villafranca del Bierzo – Hospital (34km). + 950m a – 400m vyrážam až okolo 8:00. Prvá časť Camina ide popri ceste, ale našťastie ide auto tak raz za hodinu. Prechádzam klasicky cez malé dedinky rôznych mien, ktoré sa nedajú pamätať. Za Las Herrerias začína stúpanie na O Cebreiro. Prvá časť vedie po asfaltke, potom cesta zamieri do lesa. Uffff nádych, výdych a ide sa. 500 výškových metrov na 5 km je celkom zaberák. Ani neviem ako, ale som v prvej tretine, v mikro dedinke La Faba. Tu si naberiem vodu a pokračujem. Asi 3 kilometre pred cieľom vidím na chodníku stádo kráv. Kráčajú smerom ku mne. Chodník je to úzky, neviem kam uhnúť. Asi 20 kráv a býkov cupitká smerom ku mne a ja zostanem zmätane stáť, že čo teraz (po stranách chodníka je strmý zráz a ostnatý drôt, plot pasienkov) tak uhnem vpravo, keď sa zrazu dve splašia a skočia smerom ku mne. Ja sa v panike hodím do jarku, vydrbem sa ako kabela. Nadávam ako pohan a dúfam, že na mňa tie chodiace steaky neskočia. Za nimi si ide v kľude pastier, ktorý sa ani neunúva ma opýtať, či som OK. Jasne, ja sa v tom jarku váľam, lebo ma to baví. Debil. Takto pekne “nasratá” fučím ďalej. A je to tu! Hranica Galície až neveriiiiiiim! Prichádzam na vrchol kopca do O Cebreiro. Prekrásna malá dedinka, kde si dávam rýchlu polievku a pokračujem ešte 5km do cieľa. KrásTny deň za mnou. Teda, okrem tých kráv. PS: na večeru si dávam ako pomstu hovädzí steak!

 

O Cebreiro je malá, no mimoriadne známa dedinka v severozápadnom Španielsku, v regióne Galícia, ležiaca vo výške asi 1 300 m n. m.. Pre mnohých pútnikov je to jedno z najikonickejších miest Camina de Santiago, pretože práve tu sa Galícia začína svojou typickou hmlou, zeleňou a mystickou atmosférou. • Dedinka je známa svojimi kamennými domčekmi s okrúhlym pôdorysom a slamennou strechou, tzv. “pallozas”, ktoré pochádzajú ešte z keltského obdobia • V miestnom kostolíku Santa María la Real (z 9. storočia) sa odohral zázrak eucharistie – podľa legendy sa tu víno zmenilo na krv a chlieb na telo Krista počas omše • O Cebreiro je často vnímané ako magický prah Galície – po dňoch chôdze cez planiny Leónu tu človek prvýkrát pocíti inú krajinu: vlhký vzduch, zelené lúky a kamenné domy ako z rozprávky • Dedinka je známa aj svojím syrom “queso do Cebreiro”, ktorý má tvar malého klobúka a chránené označenie pôvodu. Je jemný, svieži a často sa podáva s medom alebo džemom.

Deň 20: Hospital – Sarria (34km). O 5:30 začne v ubytovni zvoniť budík. To fakt?? Ale áno, to ešte nie je všetko a pán si teda ten budík presunul na 5:45 a potom si začal baliť batoh. Pomaly a sistematicky. Sáčok po sáčku a do toho si svieti čelovkou. Keď po 30 minútach skončí, víťazoslávne vyjde z izby. A ja mám chuť ho zabiť. Ak by debilita kvitla, on bude ako ružový krík. Tak nič, spánok mi už povedal čau, vstávam aj ja. Prvých 15 km do Triacastela je pomerne nudných okrem pomerne výživného stúpania do Alto do Poio. V Triacastela si dávam čaj a keďže je všetko zatvorené, pokračujem ďalej. Nasledujúcich 18 km do Sarria si celkom dobre pamätám, idem túto trasu už 3.krát. Stúpanie so San Xil ofrflem ako vždy. V dedinke Montan sa zastavím v Terra de Luz, čo je také “dobrovoľnícke hippie miestečko” kde si môžete dať čo chcete na jedenie alebo pitie a necháte nejaký peniažok. Nikto tu nie je, tak si dávam 2 orechy, asi sa neodvážim na varené vajíčko, predsa len… a potom už len tanečným krokom do cieľa. Čo ma prekvapí, že je tu všetko zatvorené a nikde nikto. Vlastne aj dnes som počas 34km nestretla ani živáčka.

Deň 21: Sarria – Eirexe (42,5km). Deň za odmenu! Nekutočne sa dnes išlo. Ráno vyrážam ešte za tmy aaa je to tu! Dámy a páni, Disneyland! Fotoshooting pred nápisom Sarria, skupinky a partičky s mini batohmi, čistými topánkami, voňavým oblečením a nadšením v tvárach, ach jo, ale Vieri, nebuď taká. No nič, nasadím turbo a po pár km som to všetko predbehla a už sa ide dobre. Do Portomarín prichádzam pred 12:00 (22,5km) tu si dávam polievku, malé pivo a idem ďalej. A teraz sa ide fakt super. Krátke a strmé stúpanie za mestom vystrieda kontinuálne stúpanie, cca 400 výškových metrov, rozložené až na 18 km. Takže pohoda, akoby ani nebolo. Najbližšie otvorené miesto kde sa dá oddýchnuť je v Castromaior, tu posedím skoro hodinu. Dobieham ľudí, ktorí začali pred 10 km v Portomarín (!!!) Do cieľa len 8 km, niet sa kam ponáhľať. Potom ešte neodolám pauze vo Ventas de Narón. Malý milý a opustený bar, hlavne že otvorený. Odtiaľ už kľudným krokom do cieľa. Spím v mini dedinke v strede ničoho. Garmin ukazuje vyše 42 km a ja nechápem ako. Išlo to dnes samo!

Deň 22: Airexe – Ribadiso (32km). O dnešku ani neviem, čo napísať. Taká nuda. Nuda v Španielsku. Na cca 8.km mám Palas de Rei. Dávam raňajky, pomerne hnusná tostada, ale ok, však už snívam dňom i nocou o TRESKA ŽILINA zo sna sa teda preberám do reality tej hnusnej hrianky… pokračujem smer Melide. Mesto známe “pulpo gallego” = chobotnicou. Aj by som si ju dala, ale “vyhlásená reštika” vyzerá ako turistická pasca číslo jedna, tak idem ďalej. A zase, zaseeee sa odrbem v tomto meste ako vždy. Chcem si niečo dať, niekde sa zastaviť, ale mesto skôr skončí, ako začne, a zrazu som na konci ako vždy bez toho aby som si niekde sadla. Toto je pre mňa záhada, už 4.krát sa mi to stalo. Neva no. Ide sa ďalej. Nakoniec končím v Ribadiso, v čo som aj dúfala. Arzúa (pôvodný plán) je mimoriadne škaredé mesto a tu, 3km pred je také malé nič s pár ubytovňami a jednou reštauráciou. Našťastie je otvorená. Tak si dávam večeru. Mimoriadne hnusné teľacie mäso a pokračujem snívať… o segedíne, pečenom kuriatku s plnkou, rezňoch, vývare, bryndzákoch, varených zemiakoch, vyprážanom syre, mäsku na štave s ryžou hmmm, dobrom chlebe s maslom a paradajkou, vajcových haluškách od môjho manžela… jeeej a zabudla som na chleba vo vajíčku. Áno, oficiálne vyhlasujem: SOM HLADNÁ po domácej kuchyni. Dobruuuuu

Deň 23: Ribadiso – Monte do Gozo (38km). Dnešok bol dlhý, nezáživný, stále hore a dole a hlavne pršalo. Veľa pršalo. Ani neviem opísať deň. Hlava dole, podcast v ušiach a idem. Po ceste škaredá Arzua, okolo O Pedrouzo sa len mihnem (tam začne faaaakt liať) ale ja idem ďalej. Spím v legendárnom albergue Monte do Gozo. Komplex Monte do Gozo bol vybudovaný na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia práve na počesť návštevy pápeža Jána Pavla II. v Santiagu de Compostela v roku 1989. Pápež bol veľkým podporovateľom pútnických ciest a Camina de Santiago. Jeho návšteva pritiahla do Galície desaťtisíce mladých ľudí z celého sveta počas tzv. Svetových dní mládeže (Jornada Mundial de la Juventud). Aby bolo možné ubytovať také množstvo pútnikov, španielske úrady a galícijská vláda postavili obrovský pútnický komplex – Ciudad de los Peregrinos (Mesto pútnikov) – práve na kopci Monte do Gozo, asi 5 km od centra Santiaga. Komplex tvorili desiatky nízkych budov s celkovou kapacitou až 5 000 lôžok – najväčší albergue na celom Caminu. Aktuálne má kapacitu “len” 500 miest. Som tu sama!

Deň 24: Monte do Gozo – Santiago de Compostela (4,5km). Spím prerušovane, viac asi bdiem ako spím, ale to mám vždy poslednú noc pred príchodom + za oknami strašne leje a fučí. O 4 som si finálne povedala a basta. Tak vstávam. Presúvam si veci do kuchyne, kde sa pomaly balím. Lenivo, niet sa kam ponáhľať, vonku ešte úplná tma a leje. Samozrejme. Ako inak v Galícii v novembri. Okolo pol 7 vyrážam. Túto cestu by som vedela ísť aj poslepiačky. Na námestie pred katedrálu prichádzam ešte za tmy. Nikde nikto. Užívam moment. A revem ako vždy. Ďalšie Camino za mnou. Momentálne sa teším domov a… potom zase na ďalšiu cestu (keď ma zase manžel pustí) 🙂 

Som UNAVENÁ. Ale šťastná. Každý jeden krok som milovala. Je to ako droga. Niekedy som sa zobudila a nevedela si predstaviť urobiť čo i len jeden krok. A v ten deň bolo tých krokov niekoľko tisíc a išlo sa skvelo. Iný deň som vstala s nadšením, ale po pár km som myslela, že vypustím dušu. Neviem sa dočkať cieľa a potom už pozerám, kam by som šla ďalej. Momentálne domov a potom uvidíme, ale áno, je to droga. Miluješ a (občas) nenávidíš a hovoríš si PREČO?