WhatsApp-Image-2023-12-28-at-11.56.42

Camino de Fuerteventura:

vzdialenosť: 160 km
počet dní: 6
náročnosť: 2/5
obdobie: apríl
štart: Corralejo
cieľ: Playa Cofete
Zdieľať na Facebooku
Kráčam po svete

K tejto ceste som sa dostala ako „slepé kura k zrnu“, ako hovorí môj otec 😊 Boli Covidové časy, u nás už X-tý lockdown, tak som si zbalila malý batoh, kúpila jednosmernú letenku na Tenerife a jednoducho ušla. Bolo to skvelé rozhodnutie. Reštaurácie a obchody otvorené, teplo, slnko. Mega. Po 2 týždňoch na Tenerife som sa začala obzerať po možnostiach, čo ďalej. Naštudovala som si jednotlivé ostrovy a vyhrala Fuerte. (Mala som šťastie, že práve v tých dňoch spustili znova trajekty medzi ostrovami, podmienka presunu bol len negatívny Covid test). Zo Santa Cruz de Tenerife som sa preplavila na Gran Canariu. Tam jedna cesta busom z prístavu do hlavného mesta odkiaľ chodia trajekty na Fuerteventura. Trajekt trval cca 2,5h, strach z vĺn som zapíjala lokálnym vínom a okolo 22.00 sme pristáli v Morro Jable. Mala som booknuté airbnb vedľa autobusovej stanice. Cca 15 minút peši. Klopem. Otvorí vysmiata a sympatická majiteľka, ktorá ma usadila, prichystala ľahký snack, naliala mi ich typický likér a len sme sa rozprávali. Keď zbadala na mojom batohu odznak Camina, zažiarili jej oči a téma už bola len o tom, že je pôvodom z Madridu a vždy chcela ísť na Camino. A v jednej chvíli mi povie, že aj na Fuerteventura je Camino (samozrejme nie Camino de Santiago, ale jednoduchá pešia trasa) a ak nájde mapu, ráno mi ju pri raňajkách dá. Ráno ma na stole čakala mapa a ja som vedela, že kocky sú hodené 😊 Aj keď v pláne boli pláže a ničnerobenie na pláži. Zobrala som autobus do Corralejo kde sa začína a okrem toho je to aj známe letovisko na severe ostrova. Tam som sa dva dni túlala po plážach a snažila sa zistiť o ceste niečo viac. V turistickej kancelárii na mňa mladý muž zmätene pozeral, že o tom nepočul. Hahaha. Teraz už by som použila mapy.cz vtedy som si na radu jedného týpka z hostela stiahla aplikáciu Wikilock.

 

1. Corralejo – La Oliva (24,3 km, 420 m stúpania a 210 m klesania)

Ak by som nemala navigáciu, tak to vzdám po pár metroch blúdenia v meste, keďže značenie začína cca 2 km na juh od Corraleja. Cesta začína prechodom cez mestské centrum. Z námestia Patricio Calero, najstaršieho v Corralejo, prechádzam ulicou Lepanto na ulicu Juan Carlos I a smerom na juh sa cesta dostane ku kruhovému objazdu Estrella del Norte, kde sa trasa stáča smerom na Morro Francisco. Odtiaľ vedie chodník po prašných cestách. Po cca 10 km po relatívnej rovine prichádzam do dedinky Lajares, kde si dávam raňajky a pol litra pomarančovej šťavy. Jediná nevýhoda tejto cesty je teplo a nulová možnosť tieňa. Po krátkej pauze pokračujem. Po opustení Lajares chodník pokračuje na juh po ceste okolo ekologickej farmy El Mojón de Matías. V tejto časti sa nachádzajú vľavo tradičné „gavias“, pestovateľský systém založený na zaplavovaní pozemku obklopeného kamennými alebo zemnými múrmi. Počas prehliadky je veľmi bežné vidieť tento typ štruktúr na využitie vody. Boli vyvinuté na Fuerteventure kvôli nedostatku dažďa. Cesta pokračuje po ceste postupujúcej pozdĺž svahov Tejate až po horu Arena, neskôr, keď sa dostanem na úpätie hory Saltos, začínam vidieť mlyny, ktoré oznamujú blízkosť mesta La Oliva. La Oliva je malé mestečko, v podstate ničím zaujímavé. Spím v hoteli s bazénom Hotel Rural Mahoh. Výborná voľba, ale mám lepší tip. O 2 roky neskôr som znova navštívila Fuerte a v La Oliva som objavila neskutočne krásne ubytko na samote v maličkom domčeku Micro House (Back to the nature) cez Booking. Ak by mal niekto záujem mám číslo priamo na majiteľa. Veľmi ochotný a milý. Cítila som sa ako doma. Kľudne by som tu nabudúce zostala aj dve noci.

2. La Oliva  – Tefía (17 km, 160m stúpania, 180m klesania)

Etapa začína v La Oliva, ktorá prevzala administratívnu a politickú moc v 18. storočí po úpadku Betancurie, historického hlavného mesta ostrova. Tu som bohužiaľ zaváhala a nešla do lekárne (vytvoril sa mi celkom slušný otlak) a najbližšia je až v cieli v Morro Jable… To som samozrejme netušila. Prechádzam mestom až kým sa nedostávam na otvorené priestranstvo, cesta pokračuje po prašnej ceste smerom na západ, kde v diaľke vidím horu Tindaya, legendárnu a posvätnú horu pôvodných obyvateľov ostrova. Prvá časť etapy smeruje na západ cez Lomo de la Virgen k hore Tindaya, až k rovnomennému mestečku. Po pár km sa dostávam na málo frekventovanú cestu a prichádzam do mestečka Tindaya, kde si v miestnych minipotravinách dávam vychladené pivo a kupujem leukoplast, ktorý ale vôbec nedrží a okamžite mi zlezie dole. Prezúvam si sandále Havaianas, neverila by som, že pôjdem väčšinu cesty v nich. Podľa označenia na značkách opúšťam  Tindaya a pokračujem v ceste k hore Quemada cez pohorie Malpaís del Sobaco, sopečného pôvodu. Na vrchu Quemada sa objaví križovatka, kde sa môžem rozhodnúť ísť chodníčkom k soche postavenej v roku 1980 na počesť dona Miguela de Unamuna, ktorý bol na ostrove vyhostený v roku 1924. Po tomto bode sa cesta stáča na juh, pričom za sebou necháva horu Quemada a pokračuje cez Punta del Sobaco cez planinu Tablero Blanco, až kým nedosiahnem križovatku s cestou, ktorá vedie do Tefía. Chodník pokračuje cez roklinu Risco, okolo malej farmy plnej psov, len som dúfala, že nie je diera v plote 😊 V meste Tefía idem okolo Molino de Tefía (veterný mlyn), ktorej architektonické vlastnosti ju odlišujú od starších mlynov. Zastavím sa v jedinej reštaurácii, ale je pondelok a je zatvorená. Hups. A teda ja ani nebývam v Tefía, ale v airbnb cca 3 km za mestom (Villa Cecilio). Hladná a smädná sa doplazím do cieľa. Našťastie majiteľka, milá Talianka mi ponúka možnosť si u nej zakúpiť skvelo vychladené pivo (vypijem ho cca za 5 sekúnd), víno a uvarí neskutočne dobré tagliatelle al ragú. Večer chillujem s čítačkou kníh pri lahodnom víne, v totálnom tichu, keďže je ubytovanie na samote a som jediný hosť.

3. Tefía – Pájara (34,6 km, 950m stúpania, 940 klesania)

Ráno ma na stole v kuchyni čakala bageta so šunkou a fľaša vychladenej vody. Naozja milá pani majiteľka 😊 Vyrážam ešte za tmy. Čaká ma dlhý deň a hlavne horúci deň. Po pár km po rovine je príjemné odpočívadlo. Tu si musím znova vyzuť tenisky a dať Havaianas. Otlak je obrovský a hlavne už sa teniska šúcha o živé mäso. Šialená bolesť. Za odpočívadlom hlavná cesta pokračuje po prašnej ceste cez Llano de Leme až do mesta Los Llanos de la Concepción. Keď opúšťam toto mesto smerom na juh, začína prudké stúpanie na kopec Tetir. V sandáloch je to neskutočne „pohodlné“. Počas stúpania prechádzam okolo mlyna Los Llanos de la Concepción, ktorý je rovnako ako ten v Tefíi vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Vyšlapem na Tetir, s jazykom až po zem. Z tohto miesta už vidím mesto Betancuria a vychutnávam si krásny výhľad na stredo-severnú oblasť ostrova, na mestá roztrúsené po údoliach, na roviny a horské reliéfy. Z vrchu Tetir vedie krásny chodník s výhľadom na údolie Santa Inés. Klesanie do mestečka. Betancúria je prekrásna. Ide o pôvodné hlavné mesto ostrova. Rada by som tu spala, ale nájsť tu ubytovanie je v podstate „mission impossible“. Podmienka je buď si zaplatiť dve noci alebo si ho booknuť veľa dní, až týždňov vopred. Takže si dávam krátku prestávku v malej reštaurácii. Klasické španielske raňajky: hrianka, maslo, džem a pomarančový džús. A vtipne zistím, že pani, ktorá tu pracuje je Češka. Svet je malý 😊 Keď jej poviem, že idem peši cez ostrov, neveriacky krúti hlavou, že či som sa zbláznila. Zbalím vodu a vyrážam ďalej smer Pajara. Je 11 hodín, slnko nemilosrdne páli a ja stúpam po úzkom chodníku až na hrebeň z ktorého je výhľad na mesto Antigua. Pokračujem po hrebeni, striedajú sa stúpania a klesania. Po pár km začnem klesať do borovicového hája, prechádzam okolo Casa de los Padrones, ktorá bola prestavaná na ubytovňu (ak by som o tom vedela, spím tu). Pokračujem ďalej, prechádzam cez malinké mestečko Vega del Rio Palmas. Zúfalo hľadám akéhokoľvek domáceho aby som si vypýtala vodu. Poslednú som už dopila a to ma čaká ešte pekný kus cesty. Nikde nikto. Jediný bar čo som videla, bol zatvorený. Hmmm. Blbý pocit. Posledné km boli čisté utrpenie. Stúpanie a následné klesanie do Pajara bola už len čerešnička na torte k mojej únave. V Pajara si kupujem vodu, ktorú vypijem na dúšok. Krátky oddych. Nebývam v Pajara, ale v mestečku Ajuy. To už by bolo veľa km a Ajuy nie je ani na trase. Volám domácej, s ktorou som dohodnutá, že príde pre mňa. Je veľmi milá, ani sa ju nedá prerušiť, aby som jej vysvetlila, že po španielsky viem veľmi málo. Ubytovanie sa volá Apartamento Ajuy, nachádza sa pri parkovisku. Ajuy je naozaj mini maličké mestečko. Hneď som si ho obľúbila. Pár reštaurácii a barov. Cca tri ulice. Ja a môj úpal. Rozhodla som sa zostať dve noci. Musím vyliečiť trochu môj otlak a úprimne, mám toho dosť.

 

4. Pajara – La Pared (24,7 km, 510m stúpania, 675 klesania)

Ráno som z Ajuy zobrala autobus do Pajara, inak by som si trasu zbytočne predĺžila o cca 8 km. Problém dnešnej trasy je počasie. Na ostrov udrela piesočná búrka z Afriky a neskutočné teplo. Vystúpim v Pajara a napájam sa na GR 131. Za mestom pokračujem dolinou až na značenú križovatku, kde odbočím doľava stúpajúc do mierne sa zvažujúceho kopca. Cesta pokračuje cez Degollada Honda po chodníku, ktorý vedie medzi súvislými stúpaniami a klesaniami a testuje moje fyzické schopnosti. Je to však skutočne príjemná trasa, neustále sprevádzaná krajinou s horským systémom miernych svahov, prakticky bez vegetácie. Aj keď je chodník po celej dĺžke perfektne značený, v niektorých úsekoch treba venovať zvýšenú pozornosť, najmä pri výstupe okolo Filo de Tejeda, si treba dávať pozor na GR značenie (červené a biele značky) maľované na skalách a kamenných mohylách. Po dosiahnutí najvyššieho bodu Filo de Tejeda a po krátkej rovinatej prechádzke po hrebeni tohto pohoria chodník začína klesať, až nakoniec zmizne. Na tomto mieste bude ako referencia na pokračovanie trasy slúžiť kovový plot, ktorý ohraničuje pozemok. Kráčajúc súbežne s ňou sa čoskoro vrátim na cestu. Po krátkom výstupe do Morro del Morralito nájdem oddychovú zónu, kde čerpám nové sily s výhľadom na zostup smerom k mestu El Cardón. Pri odchode z mesta pokračujte po ceste doprava. Za dlhým plotom pokračujete v klesaní na úpätie hory, prechádzajúc popri syrárni až do mesta La Pared, na koniec tejto etapy. V La Pared nič nie je. Jeden surf hostel v ktorom som spala a jeden mini barík s názvom Plan B. Bol to môj plán A aj B. Nič iné nebolo. Na večeru obschnuté bocadillo (bageta) a spať.

5. La Pared – Morro Jable (33,5 km, 460m stúpania a 500m klesania)

Táto trasa bol naozaj zaberák. Prvá časť vedie po spevnenej ceste, občas zasypanej pieskom a neskôr traverzuje systém divokých piesočnatých dún kde sa absolútne strácam kadiaľ vedie cesta. Až potom si všimnem, že značky (cca 1m vysoké tyče s charakteristickou červeno bielou značkou) sú zasypané pieskom a cesta je jednoducho jeden freestyle. Jediné čo mi pomáha je spomienka na mapu, že cesta, pred masívom hôr, ktorý sa vypína predo mnou, bude viesť doľava. Našťatie nájdem 😊 až po ďaľších cca 10 km, pri pobreží prejdem popod diaľnicu a som pri oceáne. Civilizácia! Ľudia, surferi, ale žiadna možnosť sa napiť. Poprosím mladý párik v karavane o vodu. Ochotne mi odlejú, ešte sa pýtajú či nechcem aj niečo zjesť. Odmietnem, ale nanútia mi aspoň jablká a zaprajú šťastnú cestu. Neustálym stúpaním a klesaním popri oceáne postupne prídem do úplnej civilizácie. Plážové bary, turisti a ja 😊 s krvavým otlakom na päte, spálenou tvárou a špinavým oblečením rozmýšľam, prečo si vlastne toto robím a či som radšej nemala ležať na pláži aj ja a sŕkať Mai Tai. Postupne sa naboso borím pieskom a nadávam, že horší povrch asi neexisstuje. A konečne vidím v diaľke Morro Jable. Posledné kilometre už mám fakt dosť. Sadnem do prvého baru, zhodím batoh a objednávam si pivo. Potom druhé a asi aj tretie. Potom volám tej milej pani u ktorej som spala prvú noc na Fuerte. Neveriacky počúva, že som to fakt prešla. Ubytuje ma v poslednej voľnej izbe. Večer trávime spolu v kuchyni. Rozprávame sa a ukazujem jej fotky. Okolo ôsmej ma premôže únava a idem spať. Zajtra posledný deň. Cesta na Cofete.

6. Morro Jable – Cofete (16 km, 350 m stúpania, 350 m klesania)

Cesta priamo traverzuje hory nad mestom Morro Jable. Jediná náročnejšia časť je súpanie do sedla Degollada de Cofete a následné klesanie. A zrazu som v cieli. Cofete. Najkrajšia pláž na ostrove. Drsná, osamotená a prázdna. Nad plážou sa nachádza mini dedinka, resp. zhluk domov a jedna malá, ospalá  reštaurácia pre pár turistov, ktorí tu prespávajú so svojimi karavanmi. Na pláži sedím asi 2 hodiny. Sledujem tých pár turistov, ktorí sa lenivo prechádzajú sem a tam. Sedím a nemyslím na nič, len na to, aká krásna cesta to bola. Až smäd ma vyhnal. Idem do reštaurácie, objednám si ľahký obed, opýtam sa na bus naspäť do Morro Jable. Ide až o tri hodiny. Mám čas. Idem sa teda túlať pomedzi domy, ktoré vyzerajú ako z minulého storočia. Zrazu mi kýve pán. Tak 60tnik. Odkývam. Zakýva znova a naznačí, aby som prišla bližšie. S veselým úsmevom ma pozve k sebe na dvor (rozumej pozemok plný bordelu). Sadnem si. Ponúkne mi pivo. Tak ok. Pýta sa ma odkiaľ som a tak. Keď mu poviem svojou lámanou španielčinou, že som prešla peši z Corralejo sa zasmeje, že som loca (crazy). A potom príde to najlepšie. Predstavíme sa. Hovorím Viera. A on, že on je Viera. Ako? Viera? On nerozumie, že je to moje meno a ja, že on má také isté priezvisko. Darias Viera. Tak to sa už smejeme na celé kolo. Zavolá bratrancov a zrazu je nás na dvore asi 20. Všetci ma objímajú a hovoria, že toto je celá osada Familia de Viera 😊  Pijeme, smejeme sa, Darias niečo ukuchtil. Takto som strávila posledné hodiny môjho Camina. Slzy v očiach. O 17:00 išiel mini  bus smer Morro Jable. Lúči sa so mnou celá rodina. A ja hneď ako som nasadla som vybuchla do plaču. Z únavy a šťastia zároveň. Bol to neskutočný čas.

 

PÁR RÁD NA ZÁVER:

– Ideálne obdobie: február, marec, maximálne apríl, potom až október, november

– Čo so zbaliť: minimalisticky, len preba počítať, že po ceste nie sú práčovne, ja som mala 4kg.

– Dôležité: treba mať pri sebe dostatok vody 🙂