454035136_804187578560314_577584394559286446_n-1

Arctic Circle Trail

vzdialenosť: 165 km
počet dní: 9
náročnosť: 4/5
obdobie: júl
štart: Kangerlussuaq
cieľ: Sisimiut
Zdieľať na Facebooku
Kráčam po svete

ACT. Arctic Circle Trail. Jeden z najosamelejších trekov na svete. Nachádza sa na západnom pobreží Grónska, nad polárnym kruhom a dĺžkou meria 165 km. Spája lokality Kangerlussuaq a Sisimiut v regióne Qeqqata. Keďže v Grónsku nie sú usadlosti medzi sebou spojené cestou, je týchto 165 kilometrov výletom v grónskej divočine. O ACT som sa pred rokom dočítala niekde na nete. Hneď ma zaujala táto šialená myšlienka si vyraziť do prekrásnej a zároveň divokej grónskej prírody. Od slov k činom. Na jar som začala už reálne pátrať a nenápadne to nadhodila doma. Na moju radosť a prekvapenie zároveň sa manžel myšlienky chytil a rozhodol sa vyraziť so mnou! Juchuuu! Prvá prekážka zdolaná!

Na čo sa pripraviť? ✅ 100% bez signálu a internetu ✅V prípade problému smola. Nie je možnosť pomoci, žiadna helikoptéra nepríde. Vlastne, ani si ju nemáme ako zavolať 😂 (nie, satelitný telefón nemáme) ✅Na čo sa máme pripraviť? Na všetko. Spaľujúce slnko, nárazový vietor, dážď, sneh, mráz (možno všetko aj v jeden deň) ✅Keď prší, cesta sa premení na jeden kontinuálny močiar a budeme radi ak prejdeme 5km za deň. ✅ Keď bude sucho, čaká nás najväčšia výzva a to je komár grónsky. Ževraj dokáže ľudí priviesť do šialenstva. Sú ich tu milióny v obrovských rojoch a keďže my budeme široko ďaleko jediné bytosti, koho asi budú milovať? ✅ Všetko musíme mať so sebou. Ale že úplne všetko.✅ Bude polárny deň. 100% svetlo 24/7. ✅Čerešnička na torte bude traverz ľadových riek. Voda po kolená, ale aj po pás. Teplota? Tak 5 stupňov 😂 (ja, čo nevlezem do mora ak nemá aspoň 25).

 

Balenie:

Kompletný zoznam, čo sme si zbalili je v samostatnom článku v časti „praktické rady“.

https://www.kracamposvete.sk/clanky-prakticke-rady/co-si-zbalit-na-act/

Napriek tomu, že sa naozaj na treky viem baliť, toto bolo iné. Museli sme mať so sebou všetko. Úplne všetko. Od zapaľovača po náhradné šnúrky do topánok. Inak, tie som paradoxne zabudla, nevadí. Cca 2 mesiace pred odletom som začala písať zoznam a pomaly objednávať na nete. Jedlo, stan, špeciálne riady, sušené ovocie, varič atď. Nebudem klamať, že to stálo kopec času a peňazí. Nevadí, predsa, žijeme len raz 😊 V takejto skvelej baliacej sa nálade ma zastihla nepríjemná správa v skupine na FB (skupina venovaná ACT). Na traily bol videný polárny medveď. Resp. dvaja. Nič moc… No čo, prečítala som si pár rád čo robiť v situácii prípadného stretu a pochopila, že vlastne nič. Tak budeme dúfať, že chudáci len omylom zablúdili… A nastal moment sa pokúsiť všetko napratať do batohov. Smutne som pozerala na obrovskú kopu vecí a naše dva malé batohy a rozmýšľala ako potlačiť zákony fyziky. Batohy Osprey 30 a 48l sme po 30min márnej snahy vymenili za 34l (ja) a 68l Maťo. Prvý krát som sa nevedela zbaliť. Nijak. Pchala som všetko do batoha a zúfalo vyťahovala von. Snažila sa vyselektovať, čo je zbytočné, ale bohužiaľ, zbytočné nebolo nič. Asi po 2h a pol fľaši vína na ukľudnenie, ktoré prezieravo otvoril Maťko sa mi podarilo všetko narvať dnu a zavrieť zips. Mala som pocit, že praskne. No dobre, sme zbalení. Zajtra môžeme vyraziť. Nervozitou nemôžem ani zaspať.

 

Odlet:

Ráno letíme do Kodane. Na letisku sa stretávame s Radom, naším parťákom na treku a v Kodani sa pridáva Robo. Mesto nejdeme nejak zvlášť objavovať. Boli sme tu pred mesiacom, tak sa len motáme po Refen, miesto so skvelým streetfoodom a užívame ešte dobré jedlo a pitie. Vychutnávam si chladené víno s myšlienkou, že sa na niekoľko dní budeme musieť rozlúčiť 😊 večer zaspávame relatívne skoro s myšlienkou na ranný let smer Grónsko. Ranný rituál na letisku s Bloody Mary + dokúpenie pár vecí ako čokoláda a nejake cukríky a môžeme boardovať. Prekvapuje ma plný Airbus A330neo. A aj skvelý servis. Airgreenland nemôžem nič vytknúť. Pristátie v Kangerlussuaq je ako pristátie na Marse. Nikde nič. Pár budov okolo dráhy a to je všetko. Sme tu!

 

Trail:

Deň 1: Kangerlussuaq – Hundesø (20km) Hneď po pristáti utekal Robo kúpiť plynové bomby, čo býva dosť problém. Našťastie zohnal posledné 4. Ufff. Rýchle prebalenie vecí, zjedenie polievky v bufete na letisku. Chladené biele víno (mnaaaam) a vyrážame! Prvé kilometre (každému odporúčam tieto prvé kilometre skipnúť a vziať buď taxi alebo chodí autobus z letiska s názvom ACT okolo 13:00. Tieto km boli úplne zbytočné a ani nie pekné) vedú po asfaltke popri letisku až po prístav, kde sa cesta zatáča vpravo a začína mierne stúpať. Zastavujeme sa pri prvom jazere, kde si naberáme vodu a ja si chladím hlavu, keďže je fakt teplo. Postupujeme ďalej. Cca 2km pred koncom zchádzame zo spevnenej cesty do mokradí (prvé mokrade :)) dnešný cieľ je malá “chatka” resp starý príves, ktorý využívajú lovci. Dnu sa nedá spať a po nahladnutí ani nechceme rozkladáme stan, resp Maťko. Ja sa chladím v tieni. Jedinom tieni čo máme. Za prívesom. Večer ani nie sme hladní. Rado z Lipoviec (náš “ochočený východňar”) vyťahuje domácu jahodovicu a prvý večer pokrstíme po slovensky. O 22:00 ideme spať. V stane je šialené teplo. Dobrú noc!

 

Deň 2: Handesø – Katiffik (20km). Prvé raňajky v divočine. Vločky, čaj s trochu Tatratea = veselý čaj vyrážame pomerne skoro, kvôli teplu, ktoré nás zničilo deň pred tým. Dnešná cesta sa dá opísať veľmi jednoducho. Rovno za nosom, potom hore, dole, popri jazere a cez mokraď. A takto si to zopakujme 15 x. Nikdy mi 20 km nepripadalo tak dlhých ako dnes. Keď na obed zisťujeme, že máme za sebou len 8km a 12 pred nami chcelo sa mi šlahnúť batoh o zem a rozložiť sa tam kde sme práve stáli. Malá prekážka v tento deň je nečakané brodenie. Prichádzame k miestu, kde má byt chodník medzi dvoma jazerami. Chodníka niet a z dvoch jazier je jedno. Čo už. Vyzúvame topánky, obúvame turistické sandále, vešiame na batohy čo sa dá a ide sa. Voda cca po pás, celkom pohoda aspoň sme sa umyli do cieľa prichádzame maximálne vyšťavení až okolo 18:30 večer. Ledva postavíme stany, zjeme čo prvé ťaháme z batoha a ide sa spať. Klasický vtip: a nezabudnite zhasnúť zaspávam, napriek teplu a svetlu, ako kabela. Ďalší deň za nami. Krásny deň!

   

Deň 3: Katiffik Hut – Canone Centre (21km). Dnešná trasa trasa sa dá ísť peši alebo na canoe, ak má človek šťastie a nájde ho pri chatke (ono to závisí ktorým smerom idú ľudia a či nechajú kanoe pri chatke Katiffik alebo v Canoe Centre). My máme šťastie a dve krásne loďky boli ready pre nás. Úvodne nie som nadšená, mám v hlave všetky scenáre: čo keď sa prevrátime, máme po batohoch a sme v “prdeli” keďže prídeme o všetku výbavu… máme síce záchranné vesty, ale v takej studenej vode nedoplávame na breh ani zázrakom. Nakoniec sa nechám ukecať a ideme. Úvodom to ide super, ruky ešte majú silu. Čím ďalej sa plavíme, tým menej vládzem. Posledných 5km ruku už ani necítim. Tak prepádlovať 21km keď človek sedí prvý krát v živote v kanoe nie je sranda. Samozrejme, že Maťko ťahal viac ako ja, ale aj tak… zrazu vidíme cieľ, ešte ďaleko preďaleko. Pomaly sme tam. Dávam preventívne Ibalgin. Canoe Centre je najväčšia útulňa na ceste. Pojme až 20 ľudí. Boli sme sami tento deň nás chytila kríza s jedlom a Čenkovej deti sú šuvix proti nám. Jeme oriešky, čokoládu, keksíky a všetko čo nájdeme v batohoch večer partia kariet (faraón na východe volajú chujko). Tak hráme partiu chujka. Okolo 21:00 padáme mŕtvi do postelí. Dobrú noc! Inak práve tu v okolí videli pred mesiacom ľadové medvede. Tak si držme palce!

Deň 4: Canoe Centre – Ikkattoq (22km). Zobúdzame sa do sviežeho rána. Rýchle raňajky, zbalenie spacákov a karimatiek a vyrážame. Prvá časť cesty vedie popri jazere, v dosť skalnatom teréne, cestička sa objavuje a stráca, občas bezradne stojíme a hľadáme prechod. Takto sa šuchceme cca 4km ku koncu jazera. Potom vstúpime do údolia plnom mokradí. Neuveriteľne otravná cestička. Raz sa objaví a my s nádejou vyrazíme rýchlejšie a vzápätí sa stratí a sa brodíme v bahne po kolená. A takto cca 6km. Tento “marazmus” skončí príchodom k ďalšiemu jazeru. Dávame krátky oddych, zažartujeme o polárnom medveďovi (niekde tu bol videný) a pokračujeme. Zrazu sa pred nami rozprestrie prekrásna piesočnatá pláž, kde si dávame obed. A tu stretávame jeden párik. Až po chvílu zistíme, že Česi. Pracovný názov pána je „Praotec Čech“. Všeko vie, všade bol. Kde nebol, tam sa vyberie. Hrdo ukazuje svoje bežecké Hoky, ktorými suchou nohou šlape už 5 dní. (Išiel opačným smerom). Ja sa smutne pozriem na moje vysoké La Sportiva a nohy od bahna až po kolená a rozmýšľam, či sa nachádzame v rovnakej realite…  chválenkársky blbec. Proste Praotec Čech! Pokračujeme. Haha a teraz príde zábava. Podľa maps.me prichádza strmé stúpanie. Tak si poviem, že však navigácie radi preháňajú. Kým neprídeme k úpätiu kopca, pozrieme sa hore a veríme, že navigácia žartuje. Ona nežartuje stúpame občas vertikálnym chodníkom, skalami, celkom šialené (on to šiel v Hokách ako kamzík haha). Keď vyjdeme na “vrchol” zistíme, že za vrcholom je ďalši vrchol. A ďalši a ďalši. Do toho začína silný protivietor. Keď sa darí, tak sa darí. Ale dnes sa mi dobre ide. Fakt rýchlo a ani necítim únavu. Predbehnem chlapcov a prichádzam na chatku prvá. Stan sa nedá pre vietor postaviť, našťatie je útulňa voľná. Sme radi za 4 steny a strechu. Páchame rýchlu hygienu a jedlo. Od hladu by som zjedla aj koňa. Cca hodinu po nás prichádza pani. Pracovný názov “smradľavá Nemka” pani ma cca môj vek. Vyzerá na 50 a smrdí šialene. Je totálne zmätená, začne blúzniť niečo o evakuácii helikoptérou, nemá paličky, jedlo… zje pár orieškov a ide spať. Na druhý deň keď odchádzame ešte spí. Už sme ju nevideli. Za mňa je to totálna nezodpovednosť v takej nulovej kondičke, bez výbavy sa vybrať na takýto trek. Dávame chujka a ideme spať. Dobruuuu!

Deň 5: Ikkattooq – Eqalugaarniarfik (11km) dnešná trasa nie je dlhá, ale je celkom náročná. Hneď pri chate začína strmé stúpanie a naše rozospaté telá a paličky dostávajú zabrať. Po cca 30minútach sme v sedle a začína dlhé a prudké klesanie do údolia. Klesáme vyše hodiny, občas je to celkom zaberačka na nohy. Dole sa rozprestiera údolie. Údolie plné mokradí. No nič, naťahujeme “štucne” a vyrážame. Našťastie dlho nepršalo, nie je to až taká katastrofa. Po cca 2km prichádzame k rieke. Ide o to najnebezpečnejšie brodenie na trase. Pred 2 dňami nám jeden párik poviedal, že sa nedá prejsť, kvôli vysokej vode. My sme to predsa šli skúsiť. (Ak je vysoká voda, nachádza sa o pár km nižšie aj most, ale cesta k nemu nie je značená a prístup je obtiažny). My sme sa rozhodli pre brodenie. Prezúvame sa, pripevňujeme veci na batoh a ideme. Našťastie je voda len cca do pása, prúd je relatívne silný, ale paličky sú dobrý pomocník. Za riekou sa prezúvame a pokračujem údolím. Cieľ cesty je príjemná, relatívne veľká chatička na úbočí kopca. Nie je pri jazere, ale našťastie potok, ktorý je cca 500m vzialený nám poskytuje dostatok čerstvej vody. Najeme sa, sprcha v potoku, chujko (karty) a spať! Bol to krásny deň!

Deň 6: Eqalugaarniarfik – Inajuattoq (18km): Zobúdzame sa do studeného rána. Klasické raňajky (čo by som dala za Vajcia Benedikt, či len obyčajnú praženicu alebo Tresku ). No nič, zalievame vločky, obliekame, balíme a vyrážame. Začíname dosť sviežim výšlapom vľavo hore do úbočia, po cca polhodine sme hore. Pokračujeme po hrebeni a tu sa otvárajú prekrásne výhľady. Dobiehame 3 Švédky, ktoré poslednú noc kempovali pri našej chate. Fotíme sa a pokračujeme. Postupne zostupujeme k jazeru a uzučkou cestou ideme tesne okolo jazera. Postupne sa chodník dvíha a my si znova užívame krásny výhľad. Posledných 5km nás stojí dosť námahy a nervov, pretože sa ocitneme v zóne mokradí a komárov. Malí, neskutočne otravní malí zmrdi. Lezú po nás všade. Nasadzujeme sieťky a pokračujeme. Posledných 500m už nadávam ako pohan. Dnes spíme v krásnej chatičke. Teda, aby bolo jasné, naše nároky na krásu ubytovania sa dramaticky znížili pozametáme, vynesieme záchod, teda, vynesie ho Maťko (na wc sú čierne vrecia, ktoré majú byť vynesené keď sú plné do 1/3, ale každý na to kašle, Maťko sa obetoval). Uvaríme prvú “večeru” hladní ako kobylky a ideme so chladiť nohy do jazera. Večer sa najeme (mňaaaam toto dehydrované jedlo je fakt mega a bez štipky irónie), dávame chujka a ideme spať. Ja zaspávam prvá asi o deviatej. Dobruuuu!

Deň 7: Innajuattoq – Nerumaq (18km) o 5:30 ma zobudili dve premrznuté Nemky, ktoré šlapali v noci a ráno sa prišli schovať pred zimou. Nie sú jediné, ktoré spia cez deň a kráčajú v noci. Má to aj logiku, ak je cez deň príliš teplo a prípadne viac ľudí na trase. Dali si čaj a spali asi za 5 sekúnd. My teda vyrážame. Dnes máme zimu a zamračené, snáď sa to zlepší. Na ráno nás čaká príjemné brodenie fakt ľadového potoka. Brrrrr pekný budíček. Vyzuť sa, traverz, vysušenie nôh, prezutie a môžeme pokračovať. Dnešná trasa ide stále rovno. Rovno po dlhom, dlhom údolí. Začíname cestičkou okolo jazera a následne stúpame do sedla. Krásny chodník pomedzi malé jazierka, lúky a skalnaté planiny. Po pár km začíname klesať. Klesáme dlho a pozvoľne. Cestu znepríjemňuje vysoká kosodrevina, cez ktorú sa fakt blbo kráča a samozrejme naši verní kamoši komáre poslednú polhodinu sa zhoršuje počasie a začína poprchať. Dobehnem ku chatke a nádejou, že tam bude miesto. Našťastie je. Chatička je fakt mini, spíme tu šiesti + večer cca o 8 sa dovalia ešte dve ženy. Sardinky v konzerve majú viac miesta ako my neva! Aspoň sa môžeme schovať pred dažďom a vetrom, ktorý skúša odolnosť nášho dnešného domova. Obliekam čo mám + čiapku a šup do spacáku. Dobruuu noc. Bude zzzzima…

Deň 8: Nerumaq – Kangerluarsuk Tulleq (18km) alebo ako sa POČASIE POSR.LO a udrela zima. Je zamračené, fučí vietor a poprchá. Práve dnes to nemuselo byť. Máme pred sebou niekoľko brodení a v tejto zime sa vyzúvať, obúvať atď bude veľmi únavné až otravné. Hneď ráno je prvý traverz. V pohode, preskáčeme po kameňoch. Pokračujem klasikou: mokrade/ kosodrevina/ kosodrevina/ mokrade a stále dokola. Brodenie potoka je taká malá “potešujúca” čerešnička na torte. Našťastie s pár výnimkami ho dokážeme traverznúť suchou nohou po kameňoch. Na záver obchádzame veľké jazero (prekvapivé, že? ) a prichádzame ku chate. Dnes sú dve, jedna je na ceste a druhá síce mimo chodníka, ale kniha hovorí, že je krajšia, väčšia a je na brehu fjordu. Tak mierime do tej. Snažíme sa vyvešať všetko mokré, tj všetko čo sme mali na sebe. Topánky, návleky, oblečenie, bundy, prádlo. Premoklo všetko. Asi za hodinu prichádzajú Švédky. Už aj pre ne je v stane zima to je čo povedať… rozkladáme si “poslednú” degustačnú večeru tj všetko čo nám ešte zostalo, s nádejou, že zajtra sme v cieli, v Sisimiute. Hráme karty, posledná partia chujka na ceste a vtom vidíme Švédky čítať nejaké správy a počujeme len: strong wind, snow storm… dúfame, že si čítajú nejaký časopis pre ženy a predpoveď počasia z minulej zimy. Ale nie. Dievčatá majú Garmin lokátor (to čo sme mali mať, ale nemali ) a známy v Sisimiute posielal aktúalnu predpoveď počasia. Valila sa na nás snehová búrka. Zložili sme karty a pozreli sa na seba. Toto nie. Hlavne nie zajtra! Čaká nás jeden z najťažších horských úsekov, kde je sneh obrovská komplikácia Búrka má udrieť v noci a ustáť ráno okolo desiatej. Nárazový vietor 18m/sek. Alebo aj nie. Viaceré modely predpovede hovorili rôzne, viac optimistické či pesimistické teórie. V každom prípade som 9 dní dúfala, že toto nenastane. Máme jedlo ešte max na deň (vločky) a nič viac. Zajtra rodina čaká, že sa ozvem. Aj keď som ich upozornila, že sa môže stať čokoľvek a prídeme možno o deň neskor, viem, že bude doma ľahká panika. Tým pádom predsa zmeškáme lietadlo a určite sa niečo stalo… Povieme si dobrú noc a ja zaspávam nepokojným spánkom.

 

Deň 9: Kangerluarsukg Tulleq – Sisimiut (22km) celú noc sa budím na silný vietor. Naša chatička však statočne odoláva jeho náporom. Z okna vidím bezútešnú snehovú búrku a rozmýšľam ako sa v tomto dá kráčať. Idem radšej ďalej spať. Ráno vstávame o 7:00, ale počasie sa vôbec nezlepšuje. Vyťahujeme z batoha posledné vločky. Úprimne, ani nemám na raňajky chuť. Švédky zisťujú aktuálny vývoj počasia a nemá sa zlepšiť. Tak sa po porade rozhodneme predsa len vyraziť. Spolu. Bude nás 6, pomôžeme si, lepšie sa zorientujeme… tak vyrážame. Mám na sebe 2 legín + nepremokavé nohavice. A hore 4 vrstvy funkčného oblečenia. Brrrr. Topánky sú zo včera úplne mokré, skvelý pocit mať mokré nohy od rána zahrievame sa príjemným stúpaním a popri fjorde pokračujeme. Cestu nám skríži dosť nepríjemný traverz rozbúreného potoka. Cupkáme zo skaly na skalu, pomaly ale iste sme na druhej strane. Teraz začína prudké stúpanie do úbočia. S každým krokom pribúda aj sneh. Vyšlapeme do sedla, kde fúka silný nárazový vietor. Idem úplne ako automat. Krok za krokom. Krok za krokom. Každý jeden znamená byť bližšie k cieľu. Ešte máme za sebou len 5km a mám pocit, že 50 Cestu absolútne nevidíme, skrýva sa pod vrstvou snehu, tak len tipujeme kadiaľ vedie. Brodíme sa polozamrznutou vodou zmiešanou so snehom. Je mi zima, necítim si prsty na nohách. Stúpame ešte tak hodinu a potom konečne začíname klesať. Pomaly sa dostávame mimo pásmo snehu! Waw, to najhoršie verím, že je za nami síce máme do cieľa ešte 10km, ale už je to vcelku pohoda. Sneh mizne, tak zrýchľujeme. Zrazu vidím v diaľke oceán, je to fakt tu? Vidím cieľ? Stojím a so slzami v očiach pozerám pred seba. Dobehne ma Maťko s otázkou v očiach, čo sa deje? A ja len, Maťko, tam je Sisimiut! Objímame sa, smejeme sa a aj nejaká slza vyhŕkla… Dali sme toooo! Som na nás neskutočne hrdá Sisimiut je malé Grónske mestečo odtrhnuté od zvyšku sveta. Nevedú doň cesty. Ak chcete ísť do susedného mesta, tak len letecky, po mori alebo ako my, peši a čo sme my Slováci urobili ako prvé? Vbehli do prvej krčmy aj s naším Radkom, “ochočeným východniarom” ktorý bol mega parťák na tejto ceste! Zakončili sme trek skvelou párty, kde sa pilo a tancovalo akoby nebolo zajtra ale však, zaslúžene nie?

Víťazná foto, keď sme zbadali Sisimiut!

A tu náš ACT končí ďakujem za sledovanie a my už teda rozmýšľame kam to bude next time?

 

Počet zhliadnutí článku: 226
Meno a priezvisko *
Váš email *
Komentár *