Fisherman’s Trail (Trilho dos Pescadores) zo Sines až po Cabo de São Vicente je jedna z najkrajších pobrežných trás v Európe – divoká, veterná a zároveň prekvapivo pokojná. Táto časť patrí k jadru celej Rota Vicentina a vedie pozdĺž nedotknutého pobrežia Atlantiku cez prírodný park, kde takmer neexistuje masová výstavba.
Ako sa dostať na štart?
– Let z Viedne do Lisabonu (Ryanair, TAP Portugal)
– Autobus smer Porto Covo alebo Sines. Spoločnosti sú: Rede Expressos alebo Flixbus. Ja som mala spoj priamo z letiska o 16:20 (z letiska chodí autobus len 2 x denne), ale ak vám to nebude časovo sedieť, vyberte si buď stanicu Sete Rios alebo Oriente. Možností je dosť.
Deň 1: Sines – Vila Nova de Milfontes (37km) Pýtam sa sama seba, prečo vyrážam zo Sines (37km) a nie z Porto Covo (20km) ako všetci ostatní. Normálni ľudia. Nemám odpoveď no nič, keď som to tak skvelo zorganizovala, tak si to odšlapem. hneď úvodom sa stratím. Také moje. Prečo by som sledovala značky, že? Ja sa riadim len podľa mapy.com a to je chyba. Milované mapy ma totiž vedú najprv cez obrovský nákladný prístav a potom po ceste, kde na mňa neprestajne trúbili šoféri aby mi jasne naznačili, že idem zle. Ďakujem, viem, len sa mi už nechcelo vracať. V duchu zúrim nad mojou blbosťou. Po 10km sa konečne napájam na ofiko trasu. V Porto Covo si sadám na zaslúžené malé pivo. Je 9:30 a mám za sebou 17km. Dobrý čas. Nezdržujem sa príliš, viem, že ma čaká ešte 20km pod spaľujúcim slnkom a tým najhorším terénom ever. Piesok. Piesok všade! 20 km nadávam ako pohan a predbieham ľudí, ktorí vyrazili z Porto Covo. Celkom ma prekvapuje, koľko ľudí míňam. Čo ale musím uznať, že výhľady sú prekrásne. Úzky chodník a dramatické útesy. Mega! Prvý deň ako lusk. Len mám pocit, že mi odpadnú nohy. No nič, idem zo seba zoškrabať špinu a piesok a niečo zjesť.
– terén hlavne mäkký piesok
– kde jesť: Raízes no Rossio má naj recenzie v meste a zaslúžene!
– kde spať: Mute Hostel 5/5
Deň 2: Vila Nova – Zambujeira de Mar (34km) keďže po včerajšku asi tuším čo ma čaká, vstávam pred 6:00 a už o necelú polhodinu som na nohách. Raňajky samozrejme o tejto nekresťanskej hodine nič, tak zjem aspoň kúsok čokolády. Cez rieku Mira, ktorá stojí v ceste sa dá využiť lodička, ktorá, ale o tejto hodine nejazdí presne tak ako sa nepodávajú nikde raňajky. No nič, obchádzka cez most. Asi po 3km som presne tam odkiaľ som vyrážala, len na druhej strane rieky do toho začína poprchať. Pár kvapiek sa postupne zmení na totálny slejvák. Je šedo, zima a leje. Kráčam sama lesom. Ideálny čas na môj milovaný podcast “Vražedné psyché” po cca 14km a mnohých dieloch o sériových vrahoch prichádzam do dedinky Almograve. Zhodím mokré veci, dávam čaj a čakám či sa počasie neumúdri. Asi po polhodine prestane pršať, resp začne len mrholiť, je čas ísť. Mám pred sebou ešte 21 km. Prvé km vedú po pohodlnej spevnenej ceste, ktorá končí tesne nad malým rybárskym prístavom. A máme tu náš milovaný piesok. Chodenie po piesku (nemyslím 20m po pláži keď si idem objednať Coronu) je peklo. Bolia ma svaly, o ktorých som ani nemala tušenia, že existujú. Ale tie výhľady sú brutálne. Neskutočne úzke cestičky, ktoré sa kľukatia nad rozbúreným oceánom, rybári, ktorí doslovne vysia na skalách a piesok = aby sa nezabudlo. Ďalšia dedinka, kde sa dá oddýchnuť je Cavaleiro. Keď niekto naspieval pesničku že najväčsia diera je Prievidza ešte nebol tu. Ale aspoň majú pivo. Doprajem si veľké. V Portugalsku má 0,3l. Malé vyzerá ako hračkárska fľaška pre bábiky. Zvláštny kraj. Už len posledných 10km. Míňam maják Farol do Cabo Sardão z roku 1915, ktorý oficiálna cesta v podstate obchádza. Nasledujúce kilometre sú pohoda po rovine a spevnenej ceste, ale bez výhľadov. Pred cieľom prechádzam cez prazvláštnu rybársku osadu a na moje potešenie, tesne pred dedinkou sa cesta zase odkláňa späť na útesy. Mega deň!
– terén znesiteľný, piesok nechýba
– kde jesť: Costa Alentejana ale len ak ste super hladní
– kde spať: Hostel Hakuna Matata 4/5
Deň 3: Zambujeira – Odeceixe (19km) Konečne príjemný deň keď sa nemusím naháňať! Ráno luxusne spím do 6:30 a vyrážam až po siedmej. Dnes ani nie je moc čo písať dokonalé počasie a aj terén. Je síce pravda, že v určitom úseku sa dostávam do relatívne exponovaného terénu, ale nádych – výdych, idem. Zliezť ešte bolo “po riti” ok, ale potom sa vyškriabať hore, som celkom trpela. Hlavne sa nepozerať dole na rozbúrený oceán asi 100m dole. V mikro dedinke Azenha do Mar dávam malé/veľké pivo a pokračujem. Hneď za dedinou sa chodník prudko zatáča smer k oceánu a následne stúpam po skalách. Chodník úzky, hlavne nepanikár, Vieri. No, najhoršie za mnou, už len klasika – piesok a útesy. Posledné 3 km vedú popri ceste, vcelku nuda, čas na podcast. Ale dedinka je to strašne milá. Prekvapuje ma príjemné námestíčko, na ktorom mám priamo aj hostel. Na rohu si všimnem slnečnú terasu malého baru a samozrejme neodolám. Volá sa A Tasca a musím povedať – top jedlo a skvelé víno. Ani sa mi nechce do ubytka. Lenivo si užívam slnko. Na moje prekvapenie je tu aj práčovňa, takže od zajtra nesmrdiiiiiim juchuuuu!
– kde jesť: A Tasca
– kde spať: Bohemian Guest House 5/5 (skvelé ubytko priamo na námestíčku)
Deň 4: Odeceixe – Aljezur (19km) Ráno sa budím okolo piatej a keď už viem, že mi spánok dal finálne pá pá, potichu vstávam. V spoločnej obývačke si ešte posedím a dám neodmysliteľný Fluidex (minerály). Brrr vonku je zima, ale jasná obloha naznačuje, že do dvoch hodín bude určite teplo. Trochu sa neviem vymotať z dediny, tak sa pýtam ospalého pána v okne, ruším jeho chill pri rannej cigaretke a konečne víťazoslávne nachádzam cestu. Idem vnútrozemskou variantou, nie popri oceáne. Ani neviem prečo som sa tak rozhodla, zmena je život. Celkom nuda, ale príjemná. Adrenalín mi zdvihne, asi po 8km veľký čierny pes, ktorý vybehol z dvora a začal ma obiehať a hlavne, sa približovať. Nieeee toto je niečo, čo fakt nemusím, voľne pustený pes volám manželovi, čo mám robiť, ale keďže sa začal približovať a priateľsky nevyzeral, rozhodla som sa tento smer vzdať. Vraciam sa cca 200m na cestu kde stopnem prvé auto a pýtam sa ktorým smerom je dedinka Rogil (problém je, že som zabudla stiahnuť mapy.com offline a nemám net). Naštastie mi milý pán rukami nohami ukazuje cestu. Aj sa ponúkne, že ma odvezie, to odmietam. Tak pokračujem po asfaltke. V Rogil raňajky a ide sa do rozpáleného pekla. Slnko nabralo na sile. V tieni je 24 podľa mobilu, ale ja idem len po slnku, takže vyše 30. Nastavujem automat a len idem. Počúvam podcasty, audio knihu a ani neviem ako som v cieli. Dnes to bolo easy. Mestečko štandardne krásne a pre nadbytok energie sa ešte škriabem hore na hrad. Nič tam nie je, vy to nabudúce nerobte a obed top super!
– príjemný oddych v tieni poskytne aj Camping Serrão cca 4km pred cieľom
– kde jesť: Pont‘ a Pé (topka, bola som na obed aj na večeru)
– kde spať: Floral 5/5 (po 3 dňoch som si dopriala private room)
Deň 5: Aljezur – Carrapateira (32km) Deň ked mi odfúklo okuliare a nedobrovoľne som sa vykúpala. Poďme od začiatku. Ráno klasicky bez budíka už o 5 hore, štandardný rituál balenia, Fluidex, nabrať vodu, veľa krému na tvár a vyrážam. Samozrejme netreba zabudnúť na môj milovaný klobúk a okuliare s ktorými sa dnes rozlúčime. Prvú časť do Arrifana si skracujem a idem po červenej (ušetrím cca 6km). V Arrifana rýchle raňajky, pauzička a ide sa. Dnes fúka. Šialene fúka. Každý krok je ako náraz do neviditeľnej steny. Mám pocit, že ma to skúša, či sa na to celé nevysrm. Samozrejme, to neplánujem! Keď vyjdem hore na útesy, ma poryv vetra hodí do kolien a doslova mi odfúkne okuliare z tváre. Ani nemá zmysel sa snažiť ich chytiť, som rada, že zachraňujem paličky, ktoré sa tiež vybrali na útek. Dpč. Toto mrzí. Boli síce “len” z Decathlonu, ale prešli sme spolu veľa. Tak čauteeeee! Po pár km vstupujem do lesa. Vypínam hudbu a sústredene pozerám na stromy, či sa niektorý nerozhodne mi prípadne padnúť do cesty. Míňam niekoľko vyvalených kusov a keď som zase na lúke, aj si vydýchnem. Po ceste, v strede ničoho je malý bar s názvom 44. Tu sa určite oplatí zastaviť a oddýchnuť. Nachvíľu sa schovávam to tepla a bezvetria. Robia fakt skvelé toasty! Už len 9km do cieľa, to bude pohoda… myslím si. Presne 5 km pred cieľom je rázcestie. Doľava pohodlná cyklotrasa 5 km a som v cieli. Doprava originálna cesta 6,4km. Masochisticky si vyberám doprava. Cestička je to krásna, hlboký piesok, čo si viac priať. Po ceste míňam “Marco Geodésico” – je to nenápadný, ale veľmi ikonický bod neďaleko mysu Pontal da Carrapateira. Fun fuct: Geodetický bod (marco geodésico) je pevne daný bod používaný na • mapovanie územia • určovanie nadmorskej výšky • presné merania v geodézii. Zvyčajne ide o malý betónový pilier alebo kužeľ na vyvýšenom mieste. Koniec hlásenia. Záver trasy vedie po útesoch, kde fúka tak, že si občas radšej sadnem na zadok, aby som udržala rovnováhu. Je zábava sledovať, jednu slečnu, ktorá ide v protismere, ako ju neustále hádže všetkými smermi ako v pokazenej práčke. Vyzerám asi podobne. Usmejeme sa na seba, zakričí niečo ako crazy wind, prikývnem, usmejeme sa povzbudivo na seba a ideme každá svojím smerom. Konečne zliezam z útesu na pláž. Teraz je asi jasné, čo bude ďalší problém. Piesok. Piesok, ktorý sa mi zapicháva do kože ako milióny ihiel. Oči ho mám plné, že poriadne ani nevidím, kade idem. (Okuliare vieme ako dopadli ). Po kilometrovom martíriu prichádzam ku koncu pláže. Cesta pokračuje na útese, tú jasne vidím. Ale medzi mnou a cestou je rieka. Nie potok. Rieka. V štýle “safety first” tak ja sa teda blížim k tejto riečke. Predsa trail tadeto vedie, je síce väčšia ako zvyčajne (normálne po kolená) ale to ma predsa nemôže zastaviť! Vyzúvam sa, beriem odvážne do rúk paličky a ide sa. A vy ste vedeli, že cca každá 10-12.vlna príde takáto obrovská? Ja nie! takže keď som bola už za polovicou a statočne bojovala so silným prúdom a vodou vyše kolien, ma zomlelo toto. Celá mokrá a zdecimovaná som sa vyškriabala na skalu (naštastie mám vodeodolný batoh) zhora na mňa kričal a bežal na pomoc jeden milý pán, len som len ukázala, že všetko ok. Tak som si sadla na schody, natiahla na seba jedinú suchú bundu a zostala asi 20min tam len aby som sa dala dokopy. A až tam som pochopila správanie sa tých vĺn. Cca každé 2 min došla takáto šleha. Dobre vedieť. No nič, ako hovorím, blog oficiálne premenuvávam na “blbka kráča po svete”. Ako sa vyhnúť takémuto zážitku? Ak nie je dobré počasie je ideálne sa rozhodnúť, tých 5km pred cieľom, vybrať po cyklotrase.
– kde jesť: Alecrim top jedlo a neskutočná obsluha, bola som aj na obed ja na večeru)
– kde spať: Hostel do Mar 5/5
Deň 6: Carrapateira – Vila do Bispo (16km) Dnes je ukážkový deň. Malo liať, ale našťastie sa vypršalo v noci, vstávam do slnečné dňa. Aj vietor trošku ustal. Luxusne vyrážam až okolo 7:30, predbieham pár dôchodcov a štandardne idem sama – nikde nikto. Za plážou Praia do Amado začínajú nekonečné stúpania a klesania. Uzučké chodníčky sa kľukatia na útesoch a som naozaj rada, že je dobré počasie. V prípade dažďa a vetra to musí byť dosť nepríjemné. Neskôr sa cesta stočí do vnútrozemia, aby sa po pár km vrátila na úzesy. Čaká ma strmé klesanie k pláži Praia da Manteiga a následné stúpanie. Zdiaľky to vyzeralo horšie ako v skutočnosti bolo. Za 15min som hore a kochám sa neskutočným výhľadom. Posledné kilometre vedú po rovine a 2km pred cieľom sa napájam na cestu. Začne pršať, ale neva. Totálne mokrá prichádzam do mestečka. Doprajem si skvelý obed a utekám na ubytko. Dnes luxusná private room. ešte sa prejdem do supermarketu kúpiť vajíčka na raňajky. Mám neskutočnú chuť na praženicu zajtra ráno.
– kde jesť: Pisco – výborná vegetariánska reštaurácia, treba rezervovať
– kde spať: Pure Ponte Velha BB – ak si chcete fakt dopriať, tak toto miesto je topka
Deň 7: Vila do Bispo – Cabo de São Vicente (16km) Posledný den. Vstávam do totálneho marazmu vetra a dažďa. A strašne sa zozimilo. Dala som si cieľ legendárny maják Capo de São Vicente. Cesta je pohodová, relatívne krátka, ale tak leje a fúka ľadový vietor, že v cieli ledva urobím pár foto a dám si “Letzte Bratwurst for Amerika” vynikajúci nápad = kiosk s posledným Bratwurst pred Amerikou ani ho nemám rada, ale aspoň sa nachvíľu schovám pod mini striešku. A smer hostel. Strašnaaaa zima mi je pod horúcou sprchou stojím asi 20min a snažím sa ingorovať nápisy o ekológii. Nabudúce. Ale bol to prekrásTny čas!
Ako sa dostať do Lisabonu späť? Zo Sagres idú autobusy spoločnosti Rede Expressos a Flixbus.
PÁR TIPOV NA ZÁVER:
– zarezervujte si ubytovanie vopred, hlavne v sezóne býva naozaj problém nájsť miesto na spanie
– majte so sebou vždy aspoň 2 litre vody
– ideálne, nie povinné, je mať turistické paličky
– nebalte si veľa vecí, ja som mala 20l batoh cca 6kg, ale 90% ľudí malo obrovské, 50-60l batohy
– spanie pod širákom nie je povolené, ale ak to vyslovene vyhľadávate, je kopec miest kde sa dá vyspať a nie je šanca, aby vás niekto skontroloval
– ak sa vám nepodarilo zabookovať rozumné trasy, funguje tu výborne BOLT aj UBER, kopec ľudí si cesty skracovalo
– stiahnite si offline mapy.com
A HLAVNE, UŽITE SI CESTU!